Môj život v Dubaji

Vážne, Blízky Východ je iná planéta. Je síce pravda, že tu nejedia banány so šupkou, ale myslím, že sme blízko. Inak je všetko po starom a ja sa aj po troch rokoch snažím dovtípiť, čo sa v hlavách arabských nachádza. Máme sa tu napočudovanie dobre a život si užívame plnými dúškami. Stále sú tu ale veci, čo mi nedajú spávať. Napríklad také klamstvá. Veľké, malé, hlavne aby boli. Hlavne čo najviac. Arabi klamstvami žijú. To, čo my Európania považujeme za urážku (robíš si zo mňa blazna?), to Arabi považujú vo svojej konverzácii a následnej akcii za úplne bežné. Arab u Araba akosi očakáva klamstvo, malé polopravdy alebo úplné skreslenie faktov. Ale keď príde na konfrontáciu medzi Arabom a „Západniarom“, tak človek zostane čumieť ako puk. Príkladov je neúrekom, spomeniem ich len pár. Kamarát z Egypta je ojedinelý jedináčik svojej mamy, otec mu zomrel dávno, keď bol ešte dieťa. Pred asi rokom mi spomenul, že mama ho chce dotlačiť k tomu, aby sa oženil a splnil si povinnosť. Do roka a do dňa bola svadba. Hoci bol predtým zasnúbený s babou „zo Západu“, želanie mamy splnil a napokon sa oženil s kresťankou z Egypta (tiež je kresťan). Zadĺžený kamarát sa zadĺžil ešte viac, aby mohol zložiť veľké veno a „vykešovať“ pokoj od svojej mamy. Mama po roku opäť začala do milého kamaráta rýpať, že by ju z politicky nestabilného Egypta mal presťahovať do raja zvaného Dubaj, kde on žije so svojou manželkou. Kamarát bol na prášky – živiť nielen svoju ženu, ale aj matku v takej krajine, akou sú Emiráty a navyše ich mať spolu pod jednou strechou si nechcel a nevedel predstaviť. Dlhy narástli závratnou rýchlosťou a on okrem toho, že je v poriadnej kaši, lebo má prenajaté dva apartmány (dostatočne ďaleko od seba), klame o tom, že byt v Egypte niekto vykradol a chudera mama musela do Dubaja (za vyššie náklady). Klame seba, svoju novopečenú manželku (!) a všetkých na okolí. Keď som sa ho pýtala, či necíti potrebu aspoň svojej žene povedať pravdu, odpovedal iba toľko, že „hra už je rozohratá a cesta späť je nemožná“. Stretla som ďalšieho známeho, nevideli sme sa viac ako rok a keď som sa ho spýtala na to, ako ide život, čo je nové a či má novú prácu, ktorú vtedy dávno hľadal, povedal mi, že doma, v Sýrii mu vyhorel „jeho“ byt (ktorý mal prenajatý) a že prácu mal, ale šéf bol debil, tak to zabalil. Z ušmudlaného vzhľadu mi bolo jasné, že ďalšiu rundu si dá zaplatiť. Zo všetkých klamstiev, ktoré tu denne počúvam mám pocit, že Arabi sú dietkami nešťastných okolností a vyššej moci, ktorá sa nedá nijako ovplyvniť… Pri akomkoľvek rozhovore delím dvoma, ale pri niektorých bludoch fakt nemám šancu držať jazyk na uzde. Za štandardný blud Libanonu sa napríklad považuje omámanie obete v bare ohromným majetkom, ktorý dotyčný mladý muž nadobudol dávno pradávno, keď ešte ani nebo na svete o ktorý tento úžasný a životom ťažko skúšaný mladík prišiel počas arabsko-izraelského konfliktu v 1948, prípadne v civilnej vojne v 1982, ktorá s prestávkami akosi nemá konca. Keď som sa pýtala, kto tvorí tú chudobnú časť populácie, keď evidentne všetci do jedného boli alebo sú majetní (všetci sa tak prezentujú), nastalo ticho. Iný viťúz zase podrobil skúške svojho kolegu, ktorý mu v dobrom odporučil svojho kamaráta špecialistu na fólie do okien auta. Prácu za polovičnú cenu vykonal tím 3 rýchlych a presných Indov a keď nastal čas platenia, Jordánčan-zákazník iba tak spomenul, že si „zabudol“ priniesť peniaze. Milý majiteľ sa nenahneval, lebo všetko bolo sprostredkované cez dôveryhodného indického kamaráta a tak sa dohodli, že dotyčný mu peniaze prinesie, keď pôjde okolo.. Milý Ind-majiteľ sa po dvoch týždňoch čakania na spásu napaprčil a párkrát skúsil zavolať na mobil, ktorý nikto nedvíhal. Ako to všetko dopadlo? Okná hotové, jazda na pečúcom slnku spríjemnená fóliami, kamarát-sprostredkovateľ ľahší o peniaze, ktoré zaplatil za „kamaráta/kolegu“ (človek nerád stráca svoju dobrú reputáciu) a milý Jordánčan sa každé ráno prebúdza bez červenania a kráčajúc k mešite si hudie svoju pieseň spravodlivosti a „správneho“ života. Ďalší prípad padnutej sánky som zažila, keď mi jeden známy popisoval, ako jeho manželka musí znášať neprávosti zlého zlého slovenského manažéra tu v Dubaji. Z dizajnérky interiérov sa po čase vykľula administrátorka, ktorá vytvára dizajn a ten zlý manažér jej žiaden neschválil.. Pýtala som sa na detaily, lebo ma napríklad zaujímalo aj meno. Slobodan. Snažila som sa vysvetliť, že to nie je práve typické slovenské meno a že to môže byť napríklad Srb, Chorvát, Slovinec. Nešlo o to. Skôr mi prišlo čudné, že pri našom poslednom telefonáte bolo všetko super, manželka šťastná v práci a o dva týždne je už všetko inak a pochopiteľne, nie je to problém Egyptskej dámy, ale toho hnusného Západniara, čo jej nedopraje. V takýchto situáciách sa potom z kuriča stáva Výkonný riaditeľ pre celý gulfský región alebo Globálna Manažérka pre Všetko.