Môj život v Dubaji

Ubehol takmer mesiac po návrate z Planéty opíc. Tak sme  si s Alicou nazvali karibský ostrov Martinik, z ktorého sme sa nečakane vrátili o 8 dní skôr.

Verili by ste tomu? Exotický ostrov plný pláží, bezstarostného života, dobrého jedla a nekonečného oddychu. Tak sme si to aspoň predstavovali.

Ale všetko po poriadku.

Ja som vyrazila na cestu o dva dni skôr, po päťhodinovom lete som pristála vo Viedni, usadila sa v hoteli a začala cestu, o ktorej som mala neskutočné očakávania, lebo sme na všetko boli „pripravení“. Na Swechate som si nakúpila svoje obľubené životabudiče – Chardonnay, údený syr, čerstvú bagetu a šunku. Netušila som, že po návrate sa tieto ingrediencie stanú dôvodom na vzrušenie môjho žalúdka do takej miery, že sa bude pýtať von z môjho tela. Rýchlo ubiehajúci deň som strávila hasením pracovných vecí cez video telefonáty, emaily a hlasové správy. Popritom som popíjala chladené víno, zajedala všetky laskominky naaranžované na tanieri a keďže som bola vo východoeurópskom časovom pásme, bola som v trojhodinovej časovej výhode oproti Dubaju na zatvorenie laptopu s myšlienkou, že aj zajtra je deň. V noci som sa zobudila, zapla BBC a s hrôzou pozerala prebiehajúcu reportáž z ostreľovania Ukrajiny ruskými vojskami. Premklo ma mrazivé poznanie, že hajzel Putin predsa len spustil tretiu svetovú a my by sme sa na celú dovolenku na druhom konci sveta radšej mali vykašľať a zostať doma. Podarilo sa mi zaspať prerušovaným spánkom, ktorý bol popretkávaný smútkom, radosťou, obavami a hlodavým pocitom nenaplnenia z bezstarostnej dovolenky, ktorú sme obidve s Alicou strašne potrebovali. Investovali sme do celej cesty veľa času, plánovania, energie a peňazí. Už čoskoro sme mali prísť na to, že sme sa pár veciam mali pozrieť na zúbok z kratšej vzdialenosti.

Na druhý deň ráno som vstala ako rybička, o ôsmej už som bola v posilňovni a makala na vypotení všetkých dobrôt, ktoré som si dopriala deň predtým. Chystala som sa do sprchy, ale namiesto toho som odpovedala na pracovný telefonát, o ktorom som vedela, že bude na dlho a zaklincoval by ma v lobby hotela minimálne na pol hodinu, tak som si to radšej zamierila na raňajky – áno, taká spotená. Po sprche som vybavila ďalších pár telefonátov z práce, so zákazníkmi a podávala som podrobné informácie kamarátom a mojej mame. Stihla som ešte krátku, ale očistnú hádku s kolegom z Británie a mojím šéfom, ktorá síce nepriniesla riešenie, ale aspoň vyčistila vzduch, ktorý bol riadne zatuchnutý už pomerne dlhú dobu.

Zbalila som sa, poďakovala sa úžasnej recepčnej za neskoré odhlásenie z hotela bez poplatku a sadla si do letiskovej reštaurácie k pivu a tvarohovej štrúdle čakajúc na posádku našej karibskej cesty. Neviem, čím to bolo, ale zvítanie, o ktorom sme sa neskôr s Alicou rozprávali, bolo vlažné, ako keby sme sa videli každý deň a začínali trpieť ponorkovou chorobou. Opak bol pravdou – videli sme sa dva, nanajvýš trikrát do roka, naposledy pred polrokom v Taliansku. Preto sme všetci potrebovali vypadnúť. Každý z iných dôvodov, ale spoločným menovateľom bol oddych, pohoda, eliminácia psychicky náročných situácií a vôbec, premeniť sa na chvíľu na kus zeleniny. Nie do stavu úplného, ale čiastočného zhnitia. Marek si dal čaj, ja druhé pivo, Alica prvé. Naša spoločná odmlka na dlhý čas ma nakopla na cigaretovú pauzu vonku, takže sme s Alicou vyšli von do pre mňa mrazivých 6 stupňov a aspoň čo-to sme si povedali. Presunuli sme sa na náš terminál a čakajúc v rade na check-in, Alica dostala nefalšovaný kompliment od ženy, ktorá stála v rade za nami. Bola som rada z niekoľkých dôvodov – všetky ženy do radu vždy negujeme akúkoľvek pochvalu, či od žien, alebo od mužov. Všetky. Máme to podceňovanie v sebe zakódované, koluje nám v krvi a je úplný šumák, akej sme národnosti, farby pleti, či v akej hormonálnej fáze sa práve nachádzame. Potešilo ma vedomie, že to nie je ešte s nami ženami tak nahovno, aby sme nemohli jedna druhú pochváliť. Nemyslím len medzi kamarátkami, či sestrami. Myslím na úplne cudziu ženu, ktorá nemá žiadnu agendu, či je donútená situáciou atakďalej. K poďakovaniu od Alice, že jej vylepšila celý deň, som sa pridala aj ja s tým, že jej to konečne povedal niekto nezainteresovaný, lebo ani jednej z nás nechce veriť. Za jej riť by sa nemusela hanbiť ani modelka z Victoria Secret, pánabeka!

Presunuli sme sa do lietadla, unavení zo všetkých svojich osobných trápení – veľkých, či malých. S veľkými nadšením zažiť dlhú, ničím nepríjemným neprerušenú dovolenku na exotickom ostrove plnom dobrého jedla, zaslúženého oddychu a poznaním novej kultúry. Mám iba 44, ale po prečítaní predošlej vety mám pocit, že moje mentálne nastavenie sa dotýka vekovej kategórie senior. V ideálnej situácii si človek zvykne na to, že môže odísť na dovolenku dva, či trikrát do roka, aby dokázal vyrovnať hladinu frustrácie s oddychom a nejeblo mu pri tom. Dva roky zasranej pandémie načechralo život každej ľudskej bytosti na našej planéte a v mojom prípade, nebyť v prostredí, kde žijem život, ktorý som si sama mohla vybrať a zariadiť, neviem, do ktorého blázinca by ma prijali. Povinným vybavením by musela byť zvieracia kazajka a klietka, nič menej by mi psychiater nenaordinoval.

Po kratučkom, dvojhodinovom lete do Paríža, sme sa vyhupli na letisku Orly, kde sme mali vopred zarezervované izby. Kritériom na výber hotela na jednu noc bolo letisko, aby sme sa nemuseli hnať z centra Paríža na druhý deň k letu o jednej popoludní. Vybrala som Ibis, ktorý je v kategórii „ok na jednu noc“ a hlavne, bol 300 metrov od letiskovej haly, takže nebolo čo riešiť. Teda aspoň nie do chvíle, keď nás taxikár vyhodil pred hotel a my sme uvideli neklamné známky toho, že fotky na internete boli v prudkom rozpore s realitou. Exteriér hotela bol zatiaľ úplne „v pohode“, fúkal silný vietor a bola strašná zima, takže sme čo najrýchlejšie vošli do lobby hotela, pričom nám do nosa udrela vôňa jedla. Pred nami sa vinul rad asi 10 zákazníkov, ktorí sa snažili dostať čo najrýchlejšie do svojich izieb.

Marek sa posadil na voľné sedačky, my s Alicou sme stáli v rade a pobavene sme sledovali grotesku medzi anglicky hovoriacimi zákazníkmi a francúzskymi posilami na recepcii, kde sa chvíľami zdalo, že väčšina z nich síce mala na saku visačku recepcia, ale ešte včera mali montérky a po vyvezení smetných košov na okrajových uličkách Paríža po šichte zametali ulice. Mala som šťastie na mladého smetiara, ktorý toho síce veľa anglicky nenahovoril, ale prikyvoval o stošesť na všetky naše neskoršie „bizarné“ požiadavky. Alica potiahla Šťastenu za pačesy a ušlo sa jej miesto u slečny, ktorá bola buď z Číny alebo Vietnamu. Po tipovacej hre ako sa po anglicky povie hotelový poplatok a číslice finálnej sumy so zatiaľ šarmantnou štipkou francúzskej arogancie sme ju tipli na Francúzku. Každá sme dostali kľúče a Alica si všimla, že sme každá na inom poschodí, takže sme sa vrátili k môjmu recepčnému a poprosili ho psími očami, že by sme chceli byť spolu – áno, ako v materskej škôlke.

Pán si načechral montérky, niečo si zašveholil popod imaginárne fúzy a vymenil mi kľúče, takže sme mali izby hneď naproti sebe. Vzali sme kufre a už sme kráčali smerom k izbám. Na sekundu sa nám zazdalo, že je čudné, že nejdeme výťahom, ale po desiatich metroch nám bolo jasné, že za sto euro sme ubytovaní v suteréne. Otvorili sme dvere do chodby a prvé čo nám udrelo do očí a do uší bol šušťavý igelit po celej podlahe. Strop bol strašne nízko, chodby neuveriteľne úzke a vypadalo to buď ako bunker, ktorý by toho veľa nevydržal, keďže steny boli poobkladané akýmsi čudesným umakartom, alebo skôr ako katakomby. Nikdy som v Dachau, či Osvienčime nebola, ale Alica mi neskôr popisovala jej vizuálny zážitok zo školskej exkurzie presne takto. Ja osobne som svoju klaustrofóbiu mala nejak ošetrenú, takže ma desili už len mini výťahy bez zrkadla, či uzavretý priestor ako truhla, spodok postele, či skriňa. S očakavaním sme otvárali izby. Bolo to niečo malé, škaredé, ale funkčné. Na oknách boli prečudesné nepriedušné plastové látkové pásy. Neviem, či sa okno dalo otvoriť, do miniatúrnej kúpeľne som nazrela len letmo, keď mi Alica zaklopala na dvere s návrhom, aby sme išli obzrieť izbu, ktorú som mala dostať predtým dúfajúc, že bude väčšia. Po ceste na recepciu sme tipovali, v akom jazyku nám bude smetiar nadávať. Prekvapil nás a s úškrnom nám podával kľúče od izby na vyššom poschodí, kde sme použili výťah, čo sme považovali za dobré znamenie. Medzitým si Marek vybalil jedlo uprostred ich mini izby a čakal na to, s čím prídeme. Bolo mi jasné, že situácia začína byť vážna, keď Alica navrhla, že si dá tabletku na ukľudnenie a snáď s ťažkým klaustrofobickým pocitom zaspí. V žiadnom prípade, povedala som a to už sme sa ocitli na prvom poschodí, kde sme izbu nenašli. Začínala som mať pocit, že toto nie je hotel, kde dnes pobudneme. Zliezli sme opäť dolu, pričom sme skonštatovali, že toto sa nedá prežiť ani na jednu noc, pretože posledné slovo francúzskeho montážnika bolo, že všetky izby sú rovnaké. Vyšla som von nadýchať sa čerstvého vzduchu, Alica so mnou. Spomenula som si, že pri výstupe z taxíka som si všimla, že tu je hotel Novotel, ktorý bude určite na vyššej úrovni. Vďačne na mňa pozrela, usmiala a vyrazili sme rovno k hotelu.

— Pokračovanie —