Môj život v Dubaji

Je úplno jedno, na ktorom konci sveta som sedela, keď som zahájila ďalšiu štúdiu veku plus mínus v mojom rádiuse. Vypadali ako kamarátky, čo si vyšli na spoločný obed. Na prvý pohľad mali spoločné iba ženský rod. Tá dobrá, milá, útlocitná a s minimálnym sebavedomím zobkala svoj hrášok z misky veľkosti vlašského orieška a tá druhá, s „určite-pravými“ (čistá závisť) mala konskú porciu dobre prepečeného steaku. A pretože sú kamošky, spoločne sa popásali na niečom zelenom, lebo život je o zdieľaní. Pri preberaní životov samcov vyskytujúcich sa v ich blízkom okolí boli dosť zaneprázdnené, tak som nemohla odolať v duchu zhodnotiť ich vzhľad. Nechcem znieť nudne, ale tá dobrá mladá žena nudne vypadala. Sponky správne zapichnuté v presne zastrihnutých vlasoch bez akejkoľvek farby sa belaso skveli v tridsať stupňovom uhle vpravo i vľavo. Rozumej, baba cez tridsať v sponkách – malá mrtvička. Okuliare určené na denné svetlo i tmavú noc sa sfarbili do hneda účinkom slnka (lebo dobré dievčatá to tak nosia). Milá žena ani nebola odetá ako šedá myš, bola oblečená celkovo šedivo (alebo čo je horšie ako šedá?). Blúzka ku krku, až by sa chcelo povedať rolák. Šedá s čiernymi bodkami, takmer na úteku z tej nudy. Pretože je dáma, tak sivá farba pančúch vyčuhujúcich spod tesilákov neidentifikovateľnej farby. Topánky pekne zaoblené s podpätkom 2-3 milimetre (šľapky by boli lepšie). V prekvapujúcej  šedej farbe. Prsteň na správnom prste, aby to tak nekričalo. A pretože fantázii sa v móde medze nekladú, na rukách jej trónili Big Beny bielej veselej farby. Ale je to moderná žena, lebo iPhone. Položený súmerne s  príborom. I som sa so svojou Nokiou tuho zapýrila a podujala som sa „ošacovať“ tu druhú, ale v tomto prípade tú prvú. Vyšesané blond vlasy, pazúre nabrúsené, nalakované a asi aj perlami zdobene (nie som straka, ale čosi sa tam ligotalo). Do pása dobré. Pod pásom sa hojdalo čosi podobné šunkovej rolke na druhú, prekrytej blúzkou žiarivej žltej farby stimulujúcej myseľ. Prsteň sem, prsteň tam, bez ladu a skladu i keď verím, že každý mal svoj význam. Sukňa odhaľovala pokračovanie rolkovej šarády, kde si pán Gillete prišiel na svoje, lebo toho bolo veľa. Myslím čo do plochy. Zakončením bolo dvojité čudo s podpätkami takmer na pokraji smrti čo sa veľkosti a opotrebovania týka. Takže všetko fake. Ono s topánkami je to vôbec tak. Je jedno, čo na nas visí (reč je o oblečení), topánkami to vždy tí-ktorí jedinci dokážu fakt zaklincovať. Baba nahodená, natupírovaná, vylakovaná s obitými podpätkami je podľa mňa zabijak. Tam niet pomoci. Samica mala na stole hneď dva aparáty a keby to veľkosť stola dovoľovala, tak som si istá, že vytasí aj iPad a vôbec všetky novosti začínajúce malým „i“. Bolo smutné vidieť, ako hviezda odpovedá na jeden telefonát za druhým, zatiaľ čo si tá druhá smutne prehrávala videá alebo čítala staré správy čakajúc na hviezdnu spoločnosť. A ono by to chcelo len trošku odhodiť tú zúfalosť a zvýšiť podpätky najlepšie za sprievodu zvýšeného sebavedomia. A to je ten rozdiel. Vypadať ako myš a ešte sa tak aj tváriť je ťažké vidieť a asi ešte ťažšie žiť. Niekedy si želám, aby to myšky na sebe videli, zahanbili sa a vzali si trošku entuziazmu do života od mrchy, ktorá s nimi sedí pri spoločnom stole.

Venované všetkým ženám v sivých farbách.