Môj život v Dubaji

Toto je trošku oneskorená reakcia na výzvu od Nautilusa na písanie o dovolenkových miestach.  Z Dubaja to mám bližšie na Seychely a tak táto destinácia bola jasnou výzvou na mojom dovolenkovom liste.  Keď niekedy vídam články na slovenských serveroch o tom, ako neviem-ktorá-super-slovenská­-celebrita so šálom ledabolo prehodeným cez plecia sa „odrelaxovala“ či „sa skrýva“ na jednom z exotických ostrovov Seychel za obrovský balík peňazí, tak by som rada priniesla taký necelebritný pohľad na úplne normálnu dovolenku na tomto mieste. Áno, Sechely sú prekrásne, do popredia ich stavia nielen počet (115) ostrovov, ale predovšetkým exotické
prostredie s neuveriteľne teplým podnebím, normálnou slanosťou mora, prekrásnou zeleňou a sexi čokoládovými čašníkmi. Seychely sú zvláštne iné, sú exotické a majú nádych niečoho iného. To iné, ako som zistila ja, je neuveriteľná dobrota ľudí, ktorú si niektorí turisti môžu na začiatku pobytu zameniť za nejaké otroctvo, služobníctvo.  Hoci som toho precestovala už dosť, do tejto krajiny sa nevrátim len kvôli moru, neskutočnému šalátu z chobotníc, krásnej koloniálnej architektúre, ale hlavne kvôli pocitu, že ľudia rôznych rás, náboženstiev a farby pleti fakt dokážu spolu komunikovať, baviť sa a užívať si život. Carpe diem tam platí stopercentne. Seychelania sú nekonečne hrdí, hoci prvé osídľovanie ostrovov bolo vlastne útekom pred núteným otroctvom z neďalekej Afriky. Hm, 1500 km zase nie je tak blízko a celkom si nedokážem predstaviť, ako všetci tí
utečení a bičovaní sluhovia zmobilizovali svoje sily, sadli do akejsi bárky a vylodili sa na tomto ostrove pár storočí po Vascovi De Gama.

Na ostrovoch si, takpovediac, zgustli všetci od Maledivčanov, Britov, Francúzov a pirátov všetkých možných národností. Vplyv Britov má za následok pre mňa bizarné šoférovanie na ľavej strane, Francúzi sa tu obtreli svojím jazykom a spolu s dávkou arabčiny vám seychelská kreolčina (jeden z úradných jazykov okrem angličtiny a francúžštiny) bude znieť tak muzikálne, ako máloktorý jazyk. Seychely boli vlastne takým tranzitom pre mnoho cestovateľov, až sa nakoniec stal domovom pre utečencov, ktorí boli nútení zostať a založiť si tu svoje rodiny, životy. Napriek
tomu, neuvidíte ani na jednom zo Seychelanov akýkoľvek náznak poníženosti ako to majú napríklad Indovia. Sú hrdí na svoju kreolskú kultúru a tešia sa zo života, čo ako chudobní by boli. Držia spolu, je tam kopec Rasta-manov, moslimov, kresťanov a všetci žijú pokope v mieri. Ich tržnica mi v mnohom pripomínala naše trhy so zeleninou, ale asi ani Hujer by nedokázal rozlíšiť
toľko druhov byliniek, voňavej papriky, kari, nádhernej flóry na ozbodu aj na varenie. Keď sme sa rozprávali s taxikárom, nielenže nám ukázal všetky podstatné miesta (rýchlokurz kultury na ceste do hotela, veď to poznáte), ale sa dokonca pochválil, že má o týždeň stretnutie s prezidentom. Dívame sa na seba s frajerom, nechápeme. Ich „ľudový“ prezident ako ho oni volajú je proste taký mierumilovný a prívetivý, že sa  k nemu môžete objednať na debatu a razom dostanete termín. Porozprávať sa. Či sa vám deje krivda, alebo štát v niečom pomohol, prípadne návrhy na zlepšenie životných podmienok, výstavbu nového ihriska, školy, čokoľvek. Skúsili sme si to predstaviť  v našich zemepisných šírkach a ja som sa videla sedieť v Dubaji u Šejka, alebo v Bratislave v Grasalkovičovom paláci ako rozprávam o tom, čo sa dá zlepšiť. Spoločne sme sa zasmiali, vystúpili z normálneho obúchaného volkswagena zo 70tych rokov a išli
sme za kultúrou. Taxík z letiska do hlavného mesta Viktoria (asi 15Km) bol asi za 8 EUR (ekvivalent 150 seychelských rupijí). Ceny za ubytovanie, stravu, drinky, vstupy do múzeí, dopravu sú neskutočne nízke, preto si nemyslím, že to je prominentná dovolenka. Iste, záleží na tom, odkiaľ letíte, nám z Dubaja (Abu Dhabi) to trvá niečo cez 4 hodiny, zo Slovenska to je asi 12 hodinová cesta s prestupom najčastejšie v Paríži.

Čo ma neskutočne nadchlo bola zeleň, ktorá mi v Dubaji najviac chýba. Všetko zelené a blankytne modré. A až gýčová krása obrovských vĺn Indického oceána. Masívnym turistickým lákadlom je však ich skoro posvätný Coco De Mer – nenormálny kokosový orech, čo vypadá, prepytujem,
ako ľudská zadnica (poväčšine ženská). Každý jeden plod sa registruje na ministerstve turizmu, kde mu je slávnostne pridelený kód. Jednak kvôli jedinečnosti a tiež, nemožnosti zasadiť si kópiu niekde inde na svete. Tento prazvláštny tvar má svojho „brata“ a síce kokos rastúci v tvare mužkého penisu. V jednej reštaurácii som nesmelo pristúpila k vitrínke, za ktorou si hovelo pár kúskov – cena jedného bola 150EUR! A máme aj drahšie, svižne ku mne pribehol čašník. Pekne som sa poďakovala a išla dojesť svoju chobotnicovú polievočku. Väčšina týchto orechov si vyrástla len tak sama na záhradách miestnych obyvateľov a keď tí zistili, že sa na tom dá slušne zarobiť, snažia sa o zasadenie čo najväčšieho počtu. Pikošku nám povedal jeden miestny. Je jedno, že ti palma rastie na záhrade, ak sa strom nachýli do susedovej záhrady a orech spadne tam, patrí jemu. Čo by sa asi tak dialo na Slovensku? Je to unikum, ktoré skutočne inde na svete nenájdete. Vyskytuje sa najhojnejšie na jednom z veľmi často navštevovaných ostrovov zvaných Praslin (vyslovuje sa Pralén). Mrknite na wikipédiu a nebudete sa stačiť diviť. Moja fotka je jednou z makiet, ktoré sme našli po celom ostrove. Na ďalší ostrov La Digue sa možno dostať loďou, trvá to iba 1,5 hodiny, ale niektoré ľudské bytosti si tu môžu prejsť svoju krížovú cestu. Ako napríklad ja. Nebojím sa adrenalínu, ale 5 metrové vlnky môj žalúdok predýchal len tak, že zostal prázdny. Ruky kŕčovite zvierali sedadlo vpredu a nepomohla ani priplatená VIP sedačka. Môjmu žalúdku to bolo fakt srdečne jedno. Keď som sa vyplazila z lode a frajer mi navrhol, že sadneme na autobus a pôjdeme dovnútra ostrova, žalúdok sa rozhodol, že ho ešte raz a to dôrazne oboznámi s obsahom mojich raňajok. Keď som videla tie zelené tváre okolo seba, bola som asi
prvýkrát v živote rada, že som súčasťou davu, podobné pocity totiž zdieľal pomerne veľký počet žien. Ak nerátam jednoho ruského turistu v mužskom vydaní, ktorý zo svojho sedadla vyhnal miestneho Seychelana. No a potom sme sa už vynorili na najfotografovanejšej pláži sveta na ostrove La Digue – Anse Source D’Argent. Mali sme krásne počasie a ostrov sa ukázal v plnej paráde. Z vody som vyliezala ako decko, len na povinné krémovanie, lebo slnko na Seycheloch je strašne silné.

Nechcela som zo seba robiť raka červeného ako na Maledivách, o ktorých napíšem nabudúce. Po niekoľkých hodinách, úplne rozmočených končatinách nás vyzdvihol náš taxikár a ten ma utešoval, že tentokrát mi už určite zle nebude, lebo „už som si určite zvykla“. Lekáreň v nedohľadne, ja žiadne lieky so sebou nemám. Utešovala som sa tým, že som jedla pred troma hodinami a určite to tentokrát rozdýcham. Keď ma prvá vlna zase prinútila doslova zaťať prsty do sedadla predo mnou, frajer sa rozhodol, že mi to pomože rozchodiť útechou a to síce rátaním času do „pristátia“. Z 1 a pol hodiny urobil desať minút a ja som mu ani nevládala vynadať, čo to za paródiu so mnou hrá. Svoj farebný makeup na tvári som vyvenčila opäť až na pevnine ostrova Mahé, kde sme sa vracali do nášho štvorhviezdičkového hotela. Ja neviem, kto im tie hviezdy pridelil, ale verte mi, že to bol normálny hotel s úplne normálnou cenou! Bol krásny západ slnka, posadili sme sa na bar a ja som sa pomaly vracala do normálu. More malo krásnu farbu, začali prichádzať ľudia a potom konečne aj hudobníci, čo hrali naživo ich národné piesne, striedané modernou hudbou. Speváčka bola ako modelka, čierne oči sa jej ligotali (verím, že to bolo odleskom svetiel) a chalani by do vačku schovali všetky tie svetové Superstar. Parádnu večeru sme predĺžili do skorého rána a tešili sme sa na posledné raňajky. Nemôžem sa chváliť „prominentnou“ dovolenkou, ale môžem povedať, že to bolo jedno z najnormálnejších, turistami nepreplnených miest na svete, ktoré som zažila. Prívetivosť miestnych Seychelanov je mi zárukou, že sa sem budúci rok opäť strašne rada vrátim.