Môj život v Dubaji

U mňa to bolo tak. Najprv som si, ako dieťa myslela, že svet je spravodlivý a absolútne som nechápala príslovie Za dobrotu na žobrotu. Myslela som si, že keď kamarátke požičiam pero, tak mi ho vráti a keď nabudúce pero bude chýbať mne, tak mi zase požičia to svoje. Alebo, že keď sa detičky v škole dozvedia, že sa moji rodičia rozvádzajú, tak prídu za mnou, trošku ma pohladia, poľutujú a mňa to poteší. To pero  som už nikdy nevidela a detičky ma za rozvod našich vylúčili z kolektívu. Odňali mi titul predsedníčky triedy. Pani, pardón súdružka učiteľka mi povedala, že som rozvracačka kolektívu. Odvtedy som do tábora odmietala ísť. Potom som mala sedemnásť a s napečenou tortou som čakala kamarátku na svoje narodeniny, ktoré sme chceli veľkolepo osláviť. Každý vlak stojaci na stanici mi dával nádej, že sa iba oneskorila. Po dvoch hodinách som volala jej mame do vzdialeného mesta. Lebo ma napadlo, že kamarátke sa niečo stalo. Jej mama mi oznámila, že moja dobrá kamarátka odcestovala vlakom. Na opačnú stranu. Lebo stretla ďalšie, iné, lepšie kamarátky, ktoré možno oslavovali niečo iné, lepšie, veľkolepejšie. Tortu som vyhodila. Neskôr, ako dvadsaťročná som chcela skúsiť žiaru veľkomesta. Našla som si prácu. Po pár mesiacoch nám šéf oznámil, že nemá na výplaty. Oznámil to na takom veľkom aštvorkovom papieriku, ktorý som ukázala mojej domácej. Potom som ho chcela ukázať aj ďalšej domácej, ale dvere otvoril chlap, ktorému by nevadilo, že prvý mesiac zaplatím iba polovicu. Mne vadilo, že nemusím platiť celú sumu, lebo cena, ktorú si určil, bola pre mňa privysoká. Tak som môjmu nadriadenému oznámila, že potrebujem svoju výplatu. Požičal mi voňavú tisícku a ja som sa vrátila k svojej domácej a sľúbila, že veci už budú v poriadku. Ďalšiu výplatu som videla až o tri mesiace. Dlh som splácala pol roka. Po odchode z firmy ma môj nadriadený zastavil vo dverách a ja som mu vrátila požičané peniaze. Mala som dvadsaťjeden. Našla som si kamarátku. Bývali sme spolu a ja som bola šťastná, lebo som mala aj super frajera. Super frajer sa vyspal s mojou super kamarátkou. Odvtedy sme sa už nikdy nevideli. Potom som nastúpila do zahraničnej firmy. Skvelý kolektív. Dokonca sme spolu ako partička zažili super dovolenku. Bola som dobrá, dostala som sa do ďalšieho kolektívu. A radila som, ako sa posunúť ďalej. Poradila som aj slečne, ktorá dostala miesto, o ktoré som sa uchádzala ja. Doporučila som ju. Odišla som z firmy a prešla do inej. Práca hrôza, ale super ľudia. To bolo výborné. Opäť som chcela ísť ďalej. Iné mesto, iná práca. Iná nadriadená. Naoko milá a pozorná. Ale nezhodli sme sa, veď to sa v živote stáva. Potom mi kolega povedal, že na mňa vyzvedala. S kým žijem, ako žijem a prečo vôbec žijem a prečo nemám žiadne problémy. Bolo to ako v tom vtipe:  Ide hrbatý po cintoríne a stretne ho smrtka. Pýta sa ho: Máš hrb? Odpovie jej: Áno. Smrtka na to: Tak mi ho daj. Stretne hrbatý krívajúceho a hovorí mu, čo sa stalo na cintoríne a tak sa rozhodne ísť aj on, možno, že ho zbaví smrtka krívačky. Príde na cintorín a stretne smrtku. Tá mu hovorí: Máš hrb? Nemám. Nie? Tak tu máš! Nechcela som hrb, tak som radšej odišla. Potom som sa rozhodla presťahovať ďaleko za hranice. Stále som s tým otáľala, lebo som sa na to ešte necítila, ešte som mala pocit, že chcem niečo dokončiť. Volala som kamarátke. Najlepšej. Na margo mojej kuráže mi povedala iba: No, konečne, to ti trvalo! Odvtedy sme sa nepočuli. Medzitým som mala frajera. Keď sme sa rozišli, prišiel k mojej mame a povedal jej, aby mi dohovorila. Slušne ho vyprevadila. Tak ako aj druhého a tretieho, ktorý to urobil. Môj terajší frajer neovláda moju reč a moja mama zasa jeho. Zichrujem sa haha. Ráno parkujem pri škole. Deti sa radi hrajú. Urobila som pokus. Záver: Deti kradnú kryty na zrkadlá iba z lacnejších áut, je to pre ne asi väčšia prča.  V nákupnom centre odpadol človek. Bola som jediná, ktorá mu pomohla. Bol po implantácii vlasov a teplotné rozdiely mu neurobili veľmi dobre. Videla som Americkú rodinku prežúvajúću svoje hambáče, pohodlne usadení, skoro ako v kine. Vždy, keď sa ocitnem v takom panoptiku, zanovito si kladiem tú istú otázku: Ako sa z ľudí môžu stať cynici?