Môj život v Dubaji

Domáca pohoda ako z filmu – na stole fľaša vína s dobrou večerou, hudba a traja kamaráti do dažďa. Dvaja Srbi a ja. Zážitky z tenisového kurtu, kde učia deti a dospelých ako správne udrieť do loptičiek (voláme to funny job) striedajú zážitky z ofisu (to voláme nudný job). Moje dve mačky sedia na balkóne a bavia sa o nejakých ich zážitkoch (možno ako lovili vtákov na balkóne v predošlom apartmáne). Myslím, že populácia vtákov v Dubaji značne zredla po tom, čo sa môj kocúr rozhodol nedať prírode vale a pokračovať v načatom živote v dubajských záhradách. Dopila som svoj pohár a po sprche som sa navliekla do svojich šiat , chystajúc sa vyraziť na jedno z mojích rande naslepo. Štandardný zvyk je skontrolovať pozíciu mačiek (skrýše ako mikrovlnka či práčka mám v merku) a až potom statočne odpochodovať. Biely kocúr – voláme ho Fantozzi, lebo sa tak chová – schúlený v práčke, výborne. Po ryšavej mačke sa zľahla zem. Prebehla som všetky skrine, domáce prístroje, kúpeľne, chodby a balkón. Kamoši sa smiali, že asi skočil pri mojom nálete na garderóbu. To som sa smiala ešte aj ja. Hľadali sme ďalej, keď tu zrazu začujem mňaukanie z balkóna. Že by bol ten blázon pod ratanovým kreslom? Nie. Chalani sa vyklonili z balkóna a nemohli sa dosmiať. Moja mačka si spokojne sedela na podstienke medzi mojím a susedovým balkónom. Šírka asi 7cm. Na jedenástom poschodí. Mačka si spokojne priadla a mňaukala. Vonku 35 stupňov, 11 hodín večer. Ja navlečená v šatoch na rande. Vychcaný kocúr sa po pol hodine rozhodol udeliť mi audienciu a vrátiť sa domov. Nemal ako. Bolo preňho ľahšie vyskočiť zo šmykľavého zaobleného okraja môjho balkóna ako sa vrátiť z betonóvej úzkej plochy do bodu A. Začali sme vymýšľať brutálne vtipné scenáre ako podstrčiť žehliacu dosku, sušič na prádlo, poličku a iné zveriny, aby sa pán kocúr mohol promenádovať domov. Vychcaný, ale nie blbý. Vedel, že keď skočí, tak to bude naposledy. Po tom, čo sa kamoš dal držať za pás druhým, 50% tela vykloneného z okna som sa rozhodla, že stačilo. Zmierila som sa s tým, že mám minus jedna mačka. Vybehla som na recepciu zistiť, či vedľa niekto býva. V dubajských mrakodrapoch si cením okrem iných vecí aj anonymitu. Pokiaľ sa s niekým nechcete naozaj zoznámiť a začat si románik alebo sa len tak zabaviť. Nevediac, do čoho idem, recepčný zistil, že byt je obývaný!! Normálne číslo mobilu nedostanete z nikoho ani páčidlom, ale tentokrát bol na to dobrý dôvod. Volám na mobil Anthonymu. Nikto nedvíhal. Vošla som do bytu, mačka versus kamaráti stale nerozhodne, raz mraučal kocúr raz nadávali chalani, niekedy sa im to podarilo unissono. Volám na mobil a zasa nič. Volám do nemoty ďalšiu pol hodinu, posielam smsku, že som suseda a mačka sa prechádza pod oknom jeho spálne, nech mi zavolá. Keď som zistila, že je Ír, zalialo ma teplo. Bol dlhší moslimský sviatok a niektorí expati sa rozhodli odcestovať domov. Som v prdeli. A mačka bude na kašu do pol hodiny. Ak nie zo skoku, tak zo 40-stupňového slnka zajtra ráno určite. Po hodine vymýšľania som to vyslovila nahlas – volám hasičov. A policajtov. Policajti prví – Dobrý večer, mačka mi skočila na susedov balkón. Ja viem, že to nie je vo vašej kompetencii, ale potrebujem radu. Čože???? Dieťa vám vyskočilo na balkón? (Vole, nie Kid ale Cat – telefón rozsekal môj prízvuk do nemoty). Nie, mačka. Policajt sa strašne smial. Aj ja. Cez slzy. Debil. Debil mačka aj policajt. Všetci debilní. Policajt sa dosmial a poslal ma do … za hasičmi. Dobrý večer, moja mačka skočila na susedov balkón. Čože???? Pripadala som si ako pri sledovaní Televariété, keď Kaiser ako referent Kubrt robil kačera pre šéfa Lábusa, lebo neprišli gumičky. Cožeeeeeee, nepřišli gumičky??? Udělej kačera. No nič. Kačer sa nekonal. Nie, debil, moja mačka skočila na vedľajší balkóóóóóón. Aháááá. Pane, chcela by som vás pekne poprosiť, či by ste nemohli priniesť taký ten malý žeriav a dať ho dolu. Na ktorom ste poschodí? Na jedenástom. Uhádli ste, madam, nemohli. Do prd….. Alebo keby ste mohli poslať niekoho, kto umýva okná, mohol by sa spustiť zvrchu (som geniálna, 40 poschodová budova, v noci!). Ok, ja sa spustím zvrchu (poseriem sa??). Ok, madam, prídeme o pol hodinu. Môj rande chalan čakal na mňa už dve hodiny na parkovisku. Zazvonil mi mobil. Sused. Konečne! Dobrý večer, Anthony, som vaša suseda a mačka… Ja viem, čítal som smsku. Ako viete moje stredné meno? Čože????? (Čo by som bola dala za príhodu s gumičkami?!)… Volám sa Brendan. (A som teplý a na mol). Do prdele…. Prídem o 15 minút. Zazvonil zvonček na dverách. Hasiči. Dobrý večer, kde je tá vaša mačka? Stále vonku. Nie, pane, odletela na Mars… Dvaja inak prívetiví lokáli zhodnotili situáciu ako že …. to nepôjde. Volali ste susedovi? Áno, práve sme spolu dovolali. Výborne, tak počkáme. O pol hodinu prišiel môj nový, neskôr kamarát Brendan. Hasiči sa vrútili do jeho bytu spolu so mnou ospravedlňujúc sa do nemoty. Vyskočila som na jeho gauč, ktorý mal pod oknom, otvorím okno a debil kocúr si sedí v kľude v kútiku. Znova ako v rozprávke – ťahal dedko repku. Skoro som mu tie labky vykrútila z pántov. Konečne som ho mala v rukách, nechal sa niesť ako kráľ!!!! Spokojne si priadol a potom zbadal lokálov. Spod susedovej postele som ho škriabala 20 minút. Hasiči sa poďakovali a odišli spokojne do služby zachraňovať ďalšie zvery. Odniesla som mačku domov, zaklopala Brendanovi na dvere a po krátkom rehote som mu sľúbila fľašku čohokoľvek. Že nie. Ale áno. Fľašku sme vypili o pár dní na to. V ten večer som sa išla opiť s mojím novým, trpezlivosťou obrneným objavom.