Môj život v Dubaji

Arabský svet ma stále privádza do úžasu. Niekedy od údivu zabúdam zatvoriť ústa. Napríklad vtedy, keď mi povie kolega kamarát v jednom, že berie svoju polovičku do hotela tu, v Dubaji. Osláviť ročné výročie ich spolužitia. Nie na večeru, na drink. Prespať, stráviť víkend!!! V Atlantise, v bájnom hoteli. Žijú tu, bývajú, dýchajú už päť rokov. Začala som sa strašne smiať. Lebo som tomu nechcela veriť. Medzi slzami smiechu som sa pýtala, či si robí srandu. Všetci kolegovia sa na mňa dívali s vážnymi tvárami a hlavný protagonista sa pýtal, vraj „What‘s wrong with you??“ Myslela som si, že mi šibe. Alebo jemu. Normálne objednal izbu, cvakol to hrdo svojou kreditkou a teraz sa tu chváli v práci, aké prekvapko pripravil svojej žene. Skúsila som si predstaviť nejakú slovenskú ženu, žijúcu v Bratislave, ku ktorej príde jej manžel a povie, miláčik, zbaľ si kufor, ideme na víkend do hotela Kempinski. Ja neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Včera som tiež skoro zabudla zavrieť ústa. Môj libanonský dentista. Šik chlap, trošku pri tele (vždy, keď zhodí pár kíl, musí to hlasite komentovať pred každou ientkou – a že si si nevšimla, že som schudol?!) a strašný pohodár. Špecialista na zubnú chirurgiu, ale nepohrdne ani lasickými prkotinami ako je výplň, brúsenie, bielenie atď. Včera mal narodeniny, vraj oslavuje celý mesiac. Hovorím mu, tak to si jediný, ktorého poznám. Niektorí v tvojom veku už radšej ani oslavu nevystrájajú (musela som si rypnúť). Dohodli sme sa na spoločnej oslave, ja prinesiem víno z mojej rodnej hrude, on zase z Libanonu. A že teda sa teší na víno zo Slovinska. Po štyroch rokoch mi nepríde divné argumentovať klasikou o tom, že Slovensko nie je Slovinsko. Že kecám. Ty si ako tá blondínka, hovorím mu. Ako sa správne píše Irán alebo Irak? Pobavila som ho a donútila jeho filipínsku asistentku otvoriť Google a nájsť si Slovensko a potom Slovinsko. Aháááááááá, hmmmm. Čakala by som to od všelikoho, ale od človeka jeho kalibru ani nie. No čo, človek sa neustále učí a možno som ho niečo naučila aj ja. Ďalší kolega, niečo potreboval. Zistila som, že dotyčná žena, čo mu mala veci vybaviť, je na dovolenke. Je v Chorvátsku, ozve sa budúci týždeň, oznamujem mu. To čo je, Chorvátsko? Tak sa teraz vráť domov a vezmi si mozog. Chorvátsko, nie vážne, čo to je? Kámo, robíš si srandu?
Nie. Zopakoval otázku. Milujem Google. Aha, tak to je fakt krajina? Hovorím áno, aj Hungary je krajina. Áno, viem a hlavné mesto je Viedeň.. No jasné a hlavné mesto Austrálie je Sydney!! Ja neviem, či to je ignorácia, ale v Európe som až taký pocit geografickej nevzdelanosti nemala. Čo sa mi tu páči, že ľudia na to fakt kašlú, čo si o nich kto pomyslí. Trošku americký
prístup, že sa radšej spýtam hovadinu, ako sedieť v kúte a tváriť sa, že viem. Neviem, či to je povaha, alebo zbytky postkomančovskej doby, ale radšej si fakty overím a potom sa pustím do diskusie. Ale zase, kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie.