Môj život v Dubaji

Dopriala som si ich k narodeninám. Hneď po operácii. Takú anestéziu chcem každý deň. Bolo to prekvapivé, ale iba na chvíľu. Inak som mala pocit, že sa poznáme už dlho a že sa tie potvory iba schovávali. No skúste schovať stádo ružových slonov! Celé to bolo také veselé. Aj keď som mala pocit, že som prišla do hotela, kde iba prespím a ráno hajde na mííííting. Sestrička zo Švédska, mladá a svižná. Pekná, prívetivá. Nechcela vôbec nič, iba štyri strany údajov o tom, čo áno a čo nie. Dotazníky ma vždy dostávali, tak som jej poradila, aby si tipla haha. Za odmenu som dostala vtipnú pilulku, vlastne iba polovičku. Lebo pri svojej váhe by som asi mohla zblbnúť, keby mi dali celú. Žartovali sme, že o tom to práve je. A žobrala som o druhú polovičku, lebo sa mi máááálilo. Strašne dlho to trvalo, kým som sa začala smiať aj tomu, že dvere sa otvárajú dovnútra a nie von. Veci mi trošku splývali a môj frajer s kolegami sa premenili na malých chlapcov, čo sa mi snažia vyhovoriť strach. Aký strach, pýtam sa, čo vám šibe, mne je super! Dožadovala som sa nejakej normálnej porcie jedla, lebo posledné sústo hmoty zvanej steak som si dopriala deň pred. Voda, voda, stále voda, opakovala som si dve hodiny pred začiatkom šou. Objavil sa čínsky asistent a ja som sa ho pýtala niečo o kung-fu. Periférne som videla kolegov, že sa chytajú za bruchá a natriasajú sa. Asistentovi som dohovárala, že aj im by mali dať pilulky, lebo im je asi zle. Lekárka sa tiež pýtala, či sa bojím a ja som sa začala nekontrolovateľne smiať. Ja sa predsa nebojím ničoho, čo ma nepozná? Asi je na niečo dobre, že v angličtine nie je isté, či si niekto tyká, vyká alebo oniká. Asi by som jej iba povedala, čo ti šije, dievčatko?

Na sále ich bolo, ako by som išla rodiť (iba tipujem). Minimálne Siamské dvojčatá. Ryšavý postarší Nemec, tuším hlavný anesteziológ sa ma tiež pýtal, či sa bojím. A ty?, znela moja otázka. Aj on sa smial a vôbec, všetci boli takí usmiati, až na jedného. Bol tam ten mladý sympoš, ktorý sa odlišoval od ostatných krásnym modrým munďúrom, taká Ordinácia v modrej záhrade. Tak ten sa neusmieval. Potom sa to všetko zahmlilo a ja som sa v tom úplne stratila. V hmle som sa pýtala toho mladíka, prečo sa neusmieva. Nerozumela som, čo zahuhlil. Navyše som nemala šošovky, brýlky, či iný materiál, aby som fakt posúdila jeho tvár. Tak si iba domýšľam, že bol pekný. Ale asi mal minimálne súmernú tvár, lebo ma na ňom nič nevyrušovalo. Vo výťahu som silou mysle a asi aj svalov dokázala vytiahnuť ruky spod deky, chytiť si pery a urobiť grimasu naznačujúcu úsmev smerom k nemu. Počula som asi päť rôznych druhov smiechu, jeden z nich mi znel tak dôverne známo. Frajer ma privítal slovami: „No konečne! Už máš zase späť tú svoju farbu. Žltú.“ J Pristáli sme v izbe a ja som chcela vidieť niečo v telke. Dávali Matrix Reloaded. Strašne by som sa bola smiala, keby ma nebolela hlava a steak z predošlého dňa sa nepýtal von tou nesprávnou stranou. Chvíľu sme spolu bojovali. Klimatizácia ma preniesla mysľou na Mount Everest a ja som si povedala, že do Himalájí ma nikdy nikto nedostane. Nechápala som, prečo sa všetci potia, lebo v izbe bolo iba 30 stupňov. Tá deka bola aj tak stále nejaká tenučká. Až neskôr som si všimla, že boli dve. Všetci sa ma na niečo pýtali a mne to strašne pomaly zapaľovalo, ak vôbec. Správou dňa bola, že zomrel super homo sapiens, vynálezca iPhonu. Tak, ako každý deň zomierajú iní géniova, o ktorých nemáme páru. Bola som z toho taká vykoľajená, že zvyšok anestézie sa vyparil do prázdna.. Matrix práve končil a zem bola zachránená. Zajedala som tekvicovú, oranžovú polievku a prebrala sa k životu nadávaním, že takú polievku by som za normálnych okolností asi nejedla. Po tomto komentári všetkým odľahlo, lebo  pochopili, že som plne funkčná, opäť na vlastných nohách a môžem ísť oslavovať svoje narodeniny. Do úplného raušu ma dostal až Manolo, ale o tom nabudúce.