Môj život v Dubaji

Adoptovala som ročného mačiaka. Biely ako sneh. Kamaráti ho volajú Shithead. Najdúch z ulice, ktorého našli po autonehode, niekto na ňom nechal otlačky pneumatík. Mačiak sa vyvaľoval pod ním, snažiac sa uniknúť pred horúcim slnkom (alebo sa hrali mačky na schovku). Z chvosta mu zachránili tretinu (vypadá, že je stále naštvaný, lebo stojí ako vlajka vo vetre haha). Po prívoze do špitálu zistili, že je aj hluchý a aby toho nebolo málo, tak ho vykastrovali (bože!) a nastrelili mu čip (čo keby ho tak niekto uniesol?).  Dostala som také dobré rady, ako že je na odstrel, lebo taký život nestojí za nič (spomenula som, že mu chýbajú dva dolné zúbky?). Niektorí tomu rozumejú ako hus pivu. Keď som si prečítala článok v novinách, nemohla som odolať. Lekárka z kliniky bola štastím bez seba, že sa ho zbavia, lebo nikto nejavil záujem o „problematického“. Priviezla som ho domov, našiel si svoje rýchlo svoje miesto a napriek tomu, čím si prešiel, je z neho pán Kocúr. Skáče ako makak a to, že je hluchý vnímam iba vtedy, keď vojdem do bytu a mačiak si spí ak zabitý na gauči. Chrápe a mňauká ako by ani nebol hluchý (jedno druhé nevylučuje…). V noci sa tlačí na môj vankúš a pri nestráženom pohybe škriabe ako šialenec. Prvé dni mu asi chýbala klietka z kliniky, lebo spával v mikrovlnke! Pamätám si, ako som prišla domov a hľadala som ho všade. Vyvolávať ho nemalo zmysel (skúste volať na hluchého kocúra). Stojím v kuchyni a to biele čudo sa ťahalo z mikrovlnky. Priniesla som si ho domov s chrípkou, bol na antibiotikách a kýchal ako človek. Všetko sme to prežili a teraz je mačiak pánom domu. Pretože je tučný ako Garfield, rád spáva na kuchynskej linke alebo na nekonečnej pláni chladničky (z mikrovlnky by som ho musela páčiť). Miluje zapaľovače a pohŕda umelými myškami. Fascinuje ho počítač a televízor. Hlavne študuje arabské titulky bežiace pri každom filme. Snaží sa ich chytiť. Najviac ho bavia reklamy a hlavne logá v hornom rohu obrazovky. Plazma zatiaľ drží, ale to len preto, že ho vždy odlákam igelitovou taškou (do tej sa balí ako do periny).  Niekedy mám podozrenie, že je to kríženec paviána a geparda. Kúpila som mu veľkú bambusovú sedačku – NaBrúseniePazúrov. Ha,  stále vedie biela sedačka, ktorej okraje zívajú vytrhanými dierkami. Zavesí sa, zatne pazúriská, natrčí uši ako by mu ich natupíroval Pavel Rochniak  a browsuje ako besný. Fakt niekedy stojím sama uprostred izby a smejm sa ako magor. Adoptovať makaka odmietam, ale Sam stojí za to! Je to bojovník a takých poznám málo!