Môj život v Dubaji

Rozhodol som sa to skúsiť. Všetci o tom hovoria, ale čo sú kecy v porovnaní s vlastnou skúsenosťou? Pár som si ich šľahol, na povzbudenie. Vzal som si taxík, peňaženka a slipy v plnej pohotovosti. Cesta ubiehala rýchlo. Napriek tomu, že tá čierna diera rozkoše bola za mestom a možno bola dôvodom tá ohnivá vodka, čo mi rozpaľovala lýtka. Keď som taxikárovi udal adresu, dovolil mi fajčiť pri otvorenom okne: „Pánko, to si užijú, ja už som bol na návšteve. Mám sa staviť nadránom?“. Napriek ľahkému oparu som spozornel, lebo ak bol tento chlapík „typickým návštevníkom“, tak si neviem predstaviť tie ženské. Nie som žiaden playboy, ale na svojich 40 vypadám dobre. Kde-tu sval, všetky vlasy a dokážem aj konverzovať. Na tú nadchádzajúcu konverzáciu som zbieral všetky sily. Záleží, aká baba bude voľná, niektoré sú zabukované na mesiac dopredu, len si dobre vyber na začiatku, inak si v p…, dostalo sa mi povzbudenia od Fera. O to mi ide, Ferko. Schuti sme sa zasmiali.

Mesiac mal čudný tvar, videl som v ňom úškrnok. Vystúpil som do voľného priestoru, zaparkované autá mi pripomenuli starú filmovú scénu s rozdielom, že hlavný hrdina bol na ceste do iného zámočku. Zamotala sa mi hlava z faktu, že sa nechám spráskať ako malé decko. Adrenalín mi klokotal telom, ale chlapci v sakách pred dverami na to boli zvyknutí. Vpustili ma dnu a mne prišla na rozum iba jedna veta: „Vypusťte Krakena“. Uškrnul som sa. Bol som pripravený na všetko. Tmavý bar, zahalený v červenom súkne dával iba tušiť tvary. Hrali Druhú šancu od Rogera Sancheza, aký paradox. Vo videu dievča s veľkým srdcom. Ktovie, aké nájdem ja a ktovie s čím veľkým… Bar bol plný lascívne sa vlniacich tiel, prevažne ženských. Napriek ďalšej dvojitej vodke sa mi zdalo, že tam je príliš veľa chlapov v čiernych sakách. Prišlo mi to ako plytvanie priestorom. Zato malá šikmoočka ovíjajúca sa okolo tyče vypadala na zožranie. Slastne som zachrochtal a skúsil som si ju predstaviť ako práska bičom. Otvoril som menu a hupol do seba ďalšiu vodku. Podišiel ku mne jeden z komanda, ako som si nazval kápov v sakách. „Tak čo, prvýkrát taký job? Zdvihni sa z tej stoličky a poď so mnou, brácho.“ Hlavou mi prebleslo, že to asi tak má byť – dovedú ťa do izby a čakáš. Chcel som namietnuť, že som si ešte nevybral, ale po tých panákoch mi to bolo jedno. Prechádzali sme okolo polootvorených dverí, videl som muža v maske na kolenách a ženou vyslovené „nie“. Dvere, do ktorých ma „brácho“ doviedol, boli iné ako ostatné. Hnedé, veľké a vypadali ako kancelária. Vošli sme dovnútra, za stolom sedel chlap s vyholenou hlavou. V saku. S fasciklom na stole. Nohy ma nepočúvali a trčal som tam ako figurína vo výklade. Vstal a podával mi ruku:

„Ja som Jožo, teší ma, že sa u nás uchádzate o miesto, naša security má na vás dobre referencie“.