Môj život v Dubaji

Som si tak jedneho dna povedala, ze zase zacnem pisat. Vela sa toho udialo v poslednych dvoch rokoch. Neviem, ci je lepsie pisat po dvoch rokoch ako po dvadsiatich. Podla obsahu mojich dvoch rokov by sa dalo povedat, ze to je niekoho cely zivot.

Kde zacat? Asi tym, ze som sa prestahovala do Dubaja, mesta snov. No, dovolte mi poopravit tento a podobne privlastky.

Zacalo to nevinne a to prestahovanim sa mojho dlhorocneho online kamarata zo Sydney do Abu Dhabi. Tak som ho navstivila a ako som sa tak tulala ulickami, obklopena tymi zahadnymi tvarami schovanymi pod dishdashami (co to ma spolocne s hrncami este stale netusim) a abajami, coraz viac som si predstavovala seba ako zijem v tomto strasne odlisnom svete. Arabske Gulfske more ma inu farbu ako vsetky tie, ktore som doteraz videla.

Zivot je tu spomaleny (to k Abu Dhabi) a jednoduchy. Na vsetko tu mame cas, budovy sa nestavaju takym zavratnym tempom ako v Dubaji a vsetko sa to meria tempom tiav vlecucich sa po pusti. Jedlo je basen sama o sebe. Nechce sa mi pisat o negativnych veciach, pretoze som ich tu ako navstevnik absolutne nemala cas postrehnut. Fascinovalo ma a este stale fascinuje vsetko, co sa tyka arabskeho sveta. Vsetko, vratane kultury od dlhych uzkych paliciek tukajucich po zemi za zvukov smiesnej ale zivej hudby, rozdiely medzi bohatymi a chudobnejsimi Arabmi, zenami ovesanymi vselijakymi cinkatkami, detmi, co hovoria spolovice anglicky a arabsky, paliem, ktore hynu pod rukami indickych robotnikov bez akychkolvek instrukcii ako sa strom ma ‚osekat‘.

Je toho vela. Co ma zaujima najviac je tema, ktora mi nedava spavat. Muzska polovica Gulfu 🙂 Tema cislo jedna. Na kazdu zenu tu pripada 2,5 muza, ha! Raj na zemi pre zeny.

Je to celkom spravny odhad, pretoze niektori chlapci arabski su taki mali, ze sa pocitaju za polovicu. Ako jeden moj kolega hovorieva, nie je nic horsie ako maly chlap. Trochu filozofie – malost cloveka niekedy nespociva v centimetroch (poznam vysokych buranov).

Po navrate z mojho arabskeho sveta do prebudzajucej sa Prahy (bol April 2008), som vedela, ze Europa na mna musi chvilu pockat. Prevazoval hlad po arabskej kulture a tak som 1. decembra 2008 fotila oblohu nad Dubajskym letiskom, zivot zbaleny v jednom malom kufriku (Ikea za za 250CZK). Vsetko vonalo novotou, obloha s pustnym pieskom, vyfuky za aut, spoteni cestovatelia so zalepenymi ocami. Usmievala som sa ako debil na chlapcov za prepazkou aj pred nou. Snedi  muzi nesetrili usmevmi a z coho som isla do kolien boli jednoduche veci, ktore mi chybali v Europe. Dlha rada na potvrdenie viz sa zrazu rozdelila na dve casti, kde sa jedna vetva venovala iba zenam (boli sme 4), samci cakali vedno v obrovskom hadom chvoste. Ja som bola vybavena o par minut a nemohla som sa dockat toho prveho nadychu noveho zivota v Dubaji!
Vonku 100 stupnov, miliarda ludi a ja 🙂 Nie som nejaky tazky fanda adrenalinovych sportov, ale poviem vam, ze po vyleze z letiska sa moj tep vysplhal vysoko zavratnym tempom. Ta sila, co vas nesie za snom, ktory ste si tisickrat zivili v pamati, je pre mne neporovnatelna s cimkolvek inym, co som doteraz zazila.

Zacinala som od nuly, zijuc s milym Jordancanom, ktory mi po troch mesiacoch tisko oznamil, ze je zenaty a ma dve deti. Cela rodinka sa chystala nastahovat do vily, v ktorej sme travili nase radovanky a to uz o dva tyzdne po oznameni onej stastnej udalosti. Tak trosku predbieham.

Moj sen bol zit v Emiratoch. Jordancana som stretla po ceste za svojim snom. Napriek tomu, ze mojim predsavzatim bolo zostat sama a robit svoje veci, skusila som s nim zit. Nebolo to vsetko zle, ale niekedy som mala pocit, ze si protireci v uplnych malichernych kravinach. Nechcelo sa mi na to upinat, pretoze som bola maximalne sustredena na hladanie prace. Ak si este pamatate, kedy prisla kriza, tak ja som vystihla nielen mesiac, ale takmer aj den.

Praca, ktora by pol roka pred mojim prichodom bolo to posledne, co by ma trapilo, pretoze jej bolo neskutocne vela, sa stala prioritou cislo jedna. V case krize, kde nikto nevedel, co sa bude diat a vsetky spolocnosti, ktore veselo zamestnavali ludi za uzasne prachy zrazu cuvali a neboli schopne ani odpovedat na inzerat (normalna praktika v Europe). Zhrniem to takto, prist do arabskej krajiny, mat pocket money na mensi hotel mimo Dubaj a nemat pracu, za chrbtom kriza.

Co ta nezabije, to ta posilni. Vzdy to tak u mna bolo a tak to aj zostane. Navyse ten vecer, ked si ku mne Jordancam sadol a povedal mi ‚We have to talk‘, vedela som, ze ten moj maly kufrik coskoro zmeni destinaciu. To bolo prvykrat co som si zapalila po rocnej abstinencii, vykricala sa, zbalila a druhy den rano uz som brusila do svojho apartmanu blizsie k Dubaju. Ceny prenajmov v case krize nehorazne klesli, co mi hralo do karat. Praca v nedohladne, ale drzala som sa statocne.

Hodiny na nete v internetovej kaviarni dolu v budove, obklopena smradlavymi robotnikmi, ktory bud travili hodiny chatovanim alebo telefonovanim do Indie. Fungovala som asi takto – prichod v dlhych rukavoch, satka, nohavice, skleny pohlad (akykolvek ocny kontakt vzbudzoval zaujem), sluchatka na usi, iPod na plne pecky a tak dlho som sa tulala po internete, az som nasla pracu. Pracu na 3 mesiace, v office v medzinarodnej korporacii (z takej jednej v Prahe som utiekla) na financnom oddeleni. Smradlava mala Alzircanka, ktora sa vydavala za moju manazerku bola dotieravejsia ako mucha. Ked poviem smradlava, tak to ma padny dovod. Kava a cigareta, bez umytia ruk, pouzitia deodorantu, zuvacky cohokolvek. Smrtelna kombinacia.

Po troch mesiacoch som si vydychla, ale boj o dalsi job pokracoval. Nic som nenechala na nahodu a job som zacala hladat uz pocas pocitania bonusov pre obchodnikov v ‘korporacii’.

Normalne prachy, vela prace a buzeracia od ‘manazerov’. Medzitym som ale zazivala take uzasne momenty, ze napriek neistej buducnosti som mala strasnu fun a bola obklopena ludmi, ktorych mozem smelo nazvat kamaratmi. Nie takymi povrchnymi, co vam veselo pritakavaju na vsetko, co urobite alebo poviete. Tych, ktori pocuvaju s otvorenymi zmyslami a ktori vam daju radu alebo jednoducho pochopenie. Hovori sa, ze Dubaj je strasne umely. Ano, je. Pouzijem repliku jednoho ex, ktory tvrdil, ze sem prichadzaju ludia, ktori su bude uplne streleni alebo strasne hlupi. Nic medzitym. Musim suhlasit. Pocas dvoch rokov som stretla obe kategorie v hojnom pocte.

Zazila som vsakovake kusky, parties a vesele prihody (zo zivota hmyzu). A potom som sa ocitla na imigracnom. Dovod? Som si tu tak pobyvala nelegalne. Keby som si toho bola vedoma, tak mi urcite zatrnie v istej casti tela, ale ja som si tu zila krasne napriek vsetkym trablom. A to som nevedela, ze ten najhorsi je na spadnutie. Bola som zamestnana a ku stastiu chybal uz len fakt, ze mi firma urobi transfer viz. Figel bol v tom, ze na vizach sa sice objavuje datum s platnostou dvoch mesiacov, ale iba mesiac bol realita. Miestni uradnici maju za to, ze aj ked nenapisu, ze druhy mesiac plati iba pre vstup a vystup, tak si to proste nejako vydedukujete (cucanie z prsta na dennom poriadku). Agentura, cez ktoru som mala vybavene viza, ma chcela hodit na black list a to uz by som si ani nepiskla. A je to v dupje, behalo mi hlavou. Na imigracnom mi chlapci v sutane doporucili odist na par tyzdnov do Iranu (zahalena od A po Z, v lacnej stvrti, lacnom hoteliku, spolocne s polovicou Ukrajiny a Albanska, vsetko na ucet Emiratov haha). Nie, dakujem, musi byt iny sposob, please!

Kym som cakala na verdikt, mala som tu cest trosku si poobzerat panov a pani uradnicky. Biele, cierne habity, usmev sem usmev tam (mozno iba sprijemnit tie posledne minuty pre ‘stastlivcov’ cestujucich do Iranskeho ostrova Kish). Potom mi usmev zamrzol, lebo chlapik naproti sa ku mne otocil a spustil: Dobry den, ako sa mate? Poznal Piestany a  kedze tam pobudol par tyzdnov niekedy v 94tom, tak si cas kratil Slovencinou. Nielen to, dokonca si to pamatal! To je take mile, vidiet niekoho rozpravat mojou rodnou a pritom vediet, ze to je asi posledna mila tvar tak na par tyzdnov.

Sadla som na internet (abaja v taske) a ked som docitala niektore pribehy, tak mi behali po tele obrie zimomriavky (vsade!).

Jeden za vsetky – dievcina si to namierila do Iranu, predlzit viza, na tyzden. Zostala tam trcat 2 mesiace, lebo firma slubujuca vybavit viza sa na nu vykaslala. Okrem toho, ucinkuje na black liste danej agenturky. Tak tolko k tej pozitivnej casti.

Zabudla som poznamenat, ze pas bol drzany mojou firmou na vybavenie viz. Finalne riesenie bolo super lahke – odlet do Iranu v ramci par hodin, pas v Dubaji, v lepsom pripade nevezmu licenciu agenture, ktora bola sice mojim sponzorom, ale nechala ma tu pobyvat o 30 dni naviac. Zivot gombicka. Nehovoriac o 700EUR pokuty, ktoru cvakla agentura (a ktoru mi slavnostne stiahli o mesiac z platu). Ceresnicka na torte bola reakcia mojej radoby sefky – ok, daj mi laptop, vstupnu kartu a daj vediet, ak by si sa vratila, kontrakt bude platny iba po dobu Tvojho pobytu u nas. O dve hodiny po onej stastnej hodinke na imigracnom som dostala telefonat roka – mozete zostat v Dubaji, mame pre vas povolenie a dame vam aj kopiu vasho pasu.

Chcelo sa mi kricat, ale vzhladom k tomu, ze tu vela kopcov nenajdete, tak som to drzala v sebe, vzala taxik, vybrala papier, asi milionkrat sa podakovala a vycuvala som co najrychlejsie z jamy levovej. Ked som dostala sek namiesto vyplaty, tak som ujukala druhykrat. Vec sa ma tak – nemas pas, nezalozis si ucet. Nemas pas, nevyberies si prachy zo seku.

Zacarovany kruh nekoncil v banke. Dalsia storka – v hlavnej ulohe vodicsky preukaz.

Ruzova plastikova svina mi tu nic nepomohla (nemala som medzinarodny, ale to je uplne jedno).

Prve kroky ma doviedli na policajny utvar v mojom rodnom. Pytam sa, aka je platnost vodicaku, ked tam nie je datum platnosti iba vydania (nikdy predtym som to nepotrebovala)? Prva odpoved: Pani, neviem vam presne povedat. Prepacte, asi som sa zle vyjadrila… zopakovala som otazku. No, pockajte, zistim vam to. 5minut. Halo, pani, vypada to tak, ze asi len 5 rokov. Hlboky nadych, vydych (neznasam jogu, sposobuje mi pluzgiere na plucach)! Bola som v limite, ale odpoved: “vypada to” a “asi” od policajta mi nepride ako super vylepsenie dna. Opat internet. Nasa ambasada v Kahire (naco by sme jednu mali v Emiratoch, ved nas tu zije len par stovak). Volala som v spravny cas a mala som pocit, ze napriek hodinovemu casovemu rozdielu bolo podla ospaleho spomaleneho hlasu aspon 12. Bolo 10 hodin rano. Bud mal pan party alebo sa ako spomaleny narodil. Nic to, odpovedal k veci – teda k pozdravu. O konverzii slovenskeho vodicaku nemal ani paru. Milion stranok na nete, vec sa ma takto, pan asistent ambasadora – Slovensko ja na liste krajin, ktore nepovoluju konverziu nasho vodicaku a preto kazdy Slovak musi urobit rozdielove skusky aj keby bol vodicom 30 rokov. Napriklad taki Taliani pridu na urad, vytasia 20EUR a nova plastikova karta im da kridla aj bez pitia super napoja. Slovak? Ak mas slovensky original, nauc ‘asistenta’ pravidla, daj si prelozit original na ambasade v Kahire (a ver, ze ti ho nestratia), cvakni za preklad, UPS a dobru volu a potom mozes zacat robit rozdielove skusky (po povinnom absolvovani 20hodin kurzu s Filipinkou, ktora nema paru o tom, co je lava a prava strana). No a potom chod na skusku, kde si lokalna Arabka sadne k Tebe a kedze neotvori dvere na 90 stupnov, tak ta zo skusky vyhodi a vycuca od teba dalsie prachy. Upozornenie: Toto nie je sci-fi, toto je moj osobny pripad. Ked som namietla, ze by som teda rada videla parking, kde mozete otvorit dvere na aute na 90 stupnov (a este ich nevylomit), tak ma poslala do studenych krajin (v lete je tu cez 50). Vzdy, ked pritlacim na pedal, vidim tu tuciloptu pred sebou a tlacim a tlacim. Milym pokracovanim bol email od rodaka, ktory sa prave nastahoval do Dubaja s rodinou a prahol po aute ako rezident. Prevalcovany mnozstvom protichodnych informacii, az sa ocitol na linke so slimakom z nasej slavnej ambasady. Co myslite, ze ta ulita zabetonovana urobila? Dala mu moj email, aby som mu dala echo ako nalozit so slovenskym vodicakom. Brutalne ma pobavil. Som tak uvazovala nad otvorenim pobocky Kahirskej pobocky. Predpokladam, ze by si toho ani nevsimli.

Scena – hlavna dialnica v srdci Dubaja, ja v mojom aute (s platnym miestnym vodicakom), Tina a Rytmus na plne pecky a ja stastna a spokojna, napriek vsetkym turbulenciam.

Pokracovanie…