Založ si blog

Slovensko – prvotnopospolná spoločnosť?

Po krátkej návšteve som bola svedkom niekoľkých „to sa mi snáď len sníva“ momentov. Prvý sa odohral síce vo Viedni, ale so slovenským vodičom. Bežné zakúpenie lístka na autobus ma uviedlo do miernej letargie, z ktorej som sa prebrala až po vstúpení do jamy levovej, rozumej Hlavnej stanice. Ako už zvykom býva, nahodila som štýl „ponížený služobníček“ a už-už nakladám svoj kufor do autobusovej „špajze“, keď tu zrazu ma vodič zastaví a pýta sa, či mám lístok. Nemám, myslela som si, že si ho môžem kúpiť ako po ostatný raz, na palube autobusu. No, nemôžete, musíte si ho kúpiť v predajni na letisku. Zvesené uši a asertívny úsmev ma dotiahli až k Búdke-Nebúdke, kde Rakúšan búšil do klávesnice, lebo mu nešiel „systém (rozumej tlačiareň)“. Pýtam si skromne lístok a pri tej príležitosti dostávam otázku, prečo som si lístok nekúpila v autobuse? Myslela som si, že koktať neviem, ale človek je tvor prispôsobivý. Dovolila som si ukázať gombíček reštart, počkali sme ešte tak zo desať vzácnych minút a už som hrdo kráčala na miesto činu. Autobus fuč. Sadám si do ďalšieho, usadím sa pohodlne s laptopom a nahadzujem heslo uvedené v autobuse ako vstup na sieť. Čakám až na prekročenie hranice, lebo si uvedomujem, že platí až po vstupe na Slovensko a niekomu asi došli písmená, lebo zabudol napísať, že heslo platí až na území Slovenska. Tak trpezlivo čakám a na Einsteinovej skúšam znova. Nič. No nevadí, veď už aj tak vystupujem. S kufrom beriem taxík a vylodím sa na Hlavnej. Kupujem si lístok, do odchodu zostávajú tri hodiny. Ak mám chuť sedieť s priopitými indivíduami, možem si svoj kufor vyložiť na chrbát alebo ho v zuboch vyvliecť na prvé poschodie. Volím miernejšiu variantu, kupujem si všetky ženské magazíny, pravú slovenskú keksovú náladu Millu, kofolu a postávam v jednom z rohov, odkiaľ mám výhľad na tabuľu s odchodmi. Po hodine sa pýtam milej pani za prepážkou, kedy asi pristavia vlak  na tretiu koľaj. „Ja tu sedím, ja nevidím na koľaje“, dostáva sa mi odpovede. Pani stojaca vedľa sa neubráni úsmevu, ale ja sa ťažko vzdávam. „Aha, ja som myslela, že je tu nejaký cestovný poriadok, alebo aspoň pravidlo, kedy (ak vôbec) sa pristavuje vlak“, komentujem. Pani stojaca vedľa „okna plného láskavého prístupu k zákazníkovi“, sa opäť usmeje, tentokrát s nádychom ospravedlnenia, ja sa usmievam tiež, lebo som si myslela, že som vyčerpala svoju slovnú zásobu a chuť byť sviňa/služobníček/idiot/odchovanec komunizmu = drž hubu a kráčaj a podobne. A potom som sa dostala na tú jedinú toaletu. Vidím tam turniket, cez ktorý môj kufor neprepasujem, ani keby som použila systém hara-kiri a rozpárala ho zľava doprava. A navyše – NEMÁM DROBNÉÉÉÉÉÉ! Ponúkam 10EUR. Tie vrásky, čo som zazrela na čele a okolo nosa pani Majiteľky Verejných Záchodov by nedali dokopy ani v super salóne. Na nasranie a vrásky z toho plynúce zatiaľ žiadna kúra neexistuje. Služobníček, dobrý deň, mohli by ste mi rozmeniť a tiež nadvihnúť turniket, lebo kufor je dosť ťažký a nezdvihnem ho. V ruke mi pristáli 3 kilá centov. Turniket sa dvíhať nebude, ja vám kufor postrážim, povedal generál. V okamihu mi prebehol hlavou obsah môjho kufra a na chvíľu som si predstavila, ako jej ho pomaly sypem na hlavu. Hlboký nádych a výdych, pani za mnou už stupňovala fistulu a tak som prišla s geniálnym nápadom. Čo keby mi ho postrážila uprostred kabínky? Pani neodpovedala, zbrunátnela, vykročila rozhodným krokom zo svojej „kukane“ a turniket kozmickou rýchlosťou vyletel do výšky. Keby ho nezadržal strop, ešte doteraz by lietal v Stratosfére. Konala som rýchlo, kufor odparkovaný pred kabínkou, rýchlym úkonom som sa vrátila k umývadlám a to už milá paní umývala (lízala) podlahu rýchlo naučenými presnými pohybmi. Mop dostával zabrať rovnako ako my všetky zákazníčky, deliace sa o jeden dávkovač s mydlom na desať umývadiel. Šikovné, aspoň jej tu „nenatrúsime“, komentovala jedna slečna nebezpečná. Pani čakala (!) pri mojom kufri, že nutne potrebuje umyť zem pod ním, lebo je práve tam špinavo. Neodolala som poznámke popod nos – to sa môže stať len na Slovensku a už mi bol pridelený jednosmerný lístok na Vesmírnu odyseu. Trilógia veselých príhod pokračovala, keď som sa chcela dostať von, ale to už som odpozorovala, ako vystreliť turniket (beťár gombík, čo ho zvonku nie je vidieť). Už len 200 schodov a dostanem sa aspoň k lavičkám, ktoré síce smrdia močom, ale aspoň sú na vzduchu. Chcem si kúpiť ďalšiu dávku keksov v jednom z malých stánkov na jednej z platforiem, ale pán predavač mi Kavenky rozhodne nedoporučuje, lebo vraj pamätajú ešte ruskú okupáciu. Opäť úsmev. Pomaly cúvam spať na plošinku, do odchodu stále hodina a pol. Prestupujem z nohy na nohu, vyberám si miesto, kde strávim takú dlhú dobu. Ťahám kufor dolu po schodoch, míňam niekoľko svalovcov v mladšom vydaní Stalloneho a usmievame sa navzájom. Môj úsmev obsahuje aj trošku funenia, lebo predsa, 30 kilov sa ťahá ťažko, ale podľa poznámky okoloidúceho, ktorého jeho frajerka pobáda pomôcť mi – je to môj problém. S úsmevom sa postavím k ďalšiemu stánku a čítam všetko, vrátane reklám. Čas pomaly ubieha, ja sledujem našu krásnu mladú perspektívnu generáciu, starých zrobených ľudí, triezve i ubolené tváre a hovorím si, že taký je život. Potom bežim o dušu nájsť vagón prvej triedy, lebo pre škrípanie zánovného vlaku mi ani náhodou nedovoľuje odhadnúť, kde je radený snobistický emigrantský oddiel (komentár mladého sympoša o tom, že v tomto čase si kúpiť lístok do prvej „buržujskej“ triedy je šibnuté, radšej prejdem mlčaním, lebo by som nestihla vlak). Moja chyba, mala som sa pozrieť. Úkosom zazriem Aziatku pobiehajúcu s batožinou sem a tam, kričiacou, kde je vlak Košice? Sprievodca ďalej vykračuje k „svojmu“ vagónu a ženu si nevšíma. Ona ho dobieha a pýta sa po anglicky, on jej na to: „Do riti, ja ti nerozumiem“. Bolo mi jej ľúto, lebo nikto na okolí nejavil známky záujmu, tak som ju nasmerovala, nastúpila do najbližšieho vozňa a boj sa začal. Po peripetiách som sa vylodila na druhom konci vlaku, ktorý si to už šinul po svojej štandardnej trase a bolo mu srdečne jedno, či niekto niečo stihol, či našiel sedadlo a či je pivný smrad v jedálenskom vozni prerazený smradom zo záchodu na chodbe, alebo nie. Sadnem si, kufor bez šance vyložiť ho skončí pri mojich nohách a ja si konečne vydýchnem. Ale len do druhej zastávky, lebo zima z klimatizácie prerazí aj najsilnejšiu spomienku na lyžiarske stredisko v dubajskom móle. Vtip je v tom, že vonku je 40, pri nule vám v stredisku drkocú zuby, kosti, všetky mäkké orgány a mozog hlási chybu pri každom nádychu. Vchádza sprievodca a chce sa presvedčiť, či niekto neparazituje na buržujskej stoličke namiesto podkrovia „tam vzadu“. Všetko v poriadku. Sama so sebou bojujem, či sa ozvať, alebo skúsiť nájst iné miesto. Pani naproti vyťahuje zbraň silného kalibru – plyšovú deku. Ozývam sa teda, lebo nie som sama, čo sa trápi. Niekoho vám pošlem. S pani začíname debatovať, kto tak asi môže prísť – opravár, mechanik, prezident?? To všetko na palube vlaku? Fíha, hovorím si, to som teda zmeškala. O chvíľu búchanie na zasúvacie dvere. Dáte si kávu, čaj, nejaké čipsy – iba za 2 eurá, hovorí plešatý pán s prívetivou tvárou. Pani si kupuje čipsy, ja sa pýtam, či by nám nepomohol nastaviť/zastaviť klimatizáciu. Ale, šak tu neni zima, vyšlo z úst pánovi spolu s obláčikom pary. Pokúšam sa žartovať niečo na margo toho, že ženám je večne zima a že či by sa na to teda láskavo nepozrel, či sa to vôbec dá ručne vo vagóne, alebo je to nebodaj centrálne riadené. Pán sa uškerí a podotýka, že fakt záleží od toho, kto nás zahrieva. Zatvorí dvere s rehotom a tlačí svoj vozík s čipsami-len-za-2-eurá k ďalšiemu kupé. Vyzúvam si tenisky a leziem na sedadlo, pokúšam sa ulomiť páku a dúfať, že na mňa siahne zvnútra akási ruka dobrej vôle, čo by tú zimu zastavila. Po chvíli zápasu a konštatovaním, že nám pán fakt pomohol, idem na skusy do pidi záchodíka, ale otáčam sa vo dverách. Nepekný obraz sa mi naskytol a o par sekúnd má pani chuť rovnako experimentovať. Vracia sa až o pár minút a ja sa jej pýtam, ako je to možné. Viete, ja mám pred sebou ešte tri hodiny. Už som sa nepýtala.  Vystupujem, lepšie povedané, vyhadzujem sa z malinkatých schodíkov, kufor ma ťahá dole, za mnou pán s poznámkou, že paninka, ja pre vás zmeškám autobus. Našťastie, je tma. Nevedela som, kam mu mám jednu zavesiť, lebo svetlo nad nami bolo vybité. Chcem si vziať taxík, vidím hlúčik mladých ľudí postávajúcich vedľa taxíka, nikto z nich na taxikára nevypadá. Kráčam vpred, skúšam otvoriť dvere, keď tu ku mne pribieha ten najmenej pravdepodobný vodič. Dobrý deň, chcete taxík, pýta sa ma. Áno. Tak si sadnite, ja som hneď pri vás. Sadám si, kufor naložený. Časová miera „hneď“ u mňa netrvá viac, ako pár sekúnd. Cez pootvorené okno počujem, ako taxikár slečne dohovára, čo mu má zahrnúť do účtovníctva a rozpitvával detaily o pripravujúcom sa daňovom priznaní. Slečna sa srdečne smeje, veď ona vie, čo robí. Vystupujem z auta, mierim k zadnej časti auta, pozorovaná niekoľkými pármi očí. Taxikár sa medzi rečou pýta, čo robím. Odpovedám, že cenu za moju jazdu si do účtovníctva zahŕňať nemusí. Že veď už ide. A vskutku, rýchlym krokom doslova cvála za volant, jeden z debatného krúžku sa pridáva. Nemám silu a tak ostávam v aute, otváram si okno dokorán a nechávam z hlavy vyvetrať úplne všetko. Na chvíľu zabúdam, že som doma, ale akosi mi nedá prepočuť dialóg tých dvoch. Počuj, minule som viezol Marienu. Druhý – ty kokos, dala či nedala? Ne, šak bolo skoro ráno a ona už toho mala dosť, čo by som robil s takou babou? Debata pokračovala v podobnom duchu a ja som sa nesmelo pýtala, prečo sme sa odklonili od trasy. Robia cestu. Na viac, ako „Aha“ som sa nezmohla. Dívam sa na tú cestu, čo mali robiť z diaľky a žiadné svetlá, špeciálna technika, veľké autá sa nekonajú. Keď som o pár dní neskôr šla podobnou trasou, účtenka bola o 10 EUR ľahšia. O tom, že tento samec v ľudskej koži mesto vôbec nepoznal (..šak ja tu nebývam, tak mi to tu musíte ukázať..), som ani nechcela pochybovať. Konečne som otvorila dvere na byte a v noci sa mi sníval hororový sen, že sa vraciam na Slovensko nadobro. Twitter: @SajmonJays

Co dům dal, alebo čo sa udialo za posledné 2 roky v Emirátoch

21.09.2016

Postavili sme nové mešity, zažili "brutálne" dažde a púštne búrky, mali sme niekoľko ohňostrojov. Jeden oslavoval otvorenie novej električkovej dráhy, druhý sa konal na počesť nového roka, viac »

Za slovenské zdrobneninky dávam páčika!

15.04.2015

Ahojček! Trošičku som sa pogrckala z tých milučkých článočkov kade-tade na internete. Nehovoriac o krásnučkých príhovoroch našich dámičiek v Správach, Najlepších správach, Super správach viac »

Chcem byť na chvíľu chlapom!

25.03.2015

When you ain’t got nothin’ you got nothin’ to lose. Tu sa sťažujem svojmu kamarátovi, že mám málo sexu. No konečne, rád vypomôžem! Si debil?! Potom sme skákali z témy na tému, až som viac »

dane, odvody, peniaze

Za prvý polrok vzniklo na Slovensku 11 tisíc firiem

16.08.2017 16:15

Za rýchlym nárastom počtu firiem na Slovensku je podľa spoločnosti Bisnode dobrá ekonomická situácia Slovenska a aj zrušenie daňových licencií.

Merkel, Angela Merkelová

Merkelová s YouTubermi diskutovala o sexizme aj Trumpových tweetoch

16.08.2017 16:05

Podľa pozorovateľov sa tak Angela Merkelová snažila zaujať mladých voličov pred septembrovými voľbami.

specializovany trestny sud, Pitovci, ZVJS, bezpecnostne opatreni

Bývalého „piťovca“ odsúdili na štyri roky nepodmienečne

16.08.2017 15:10

Senát schválil dohodu o vine a treste medzi prokurátorom a expiťovcom Dávidom Vyskočilom z Bratislavy.

Vidiek, vinice, vinohrad

Novela zákona má chrániť poľnohospodársku pôdu pred špekulantmi

16.08.2017 15:00

Novela zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov má zabezpečiť vyššiu ochranu poľnohospodárskej a lesnej pôdy pred špekulantmi.

sajmon

Zo života hmyzu :)

Štatistiky blogu

Počet článkov: 53
Celková čítanosť: 155456x
Priemerná čítanosť článkov: 2933x

Autor blogu

Odkazy