Koľkokrát ste si povedali, bože, keby som to tak mohol mať v paži ako Jožo, Mišo, Lucia? Verím, že veľakrát. Nie ste sami. Umenie je „mať v paži“ to nepodstatné! Ľudí dokážu vytáčať rôzne veci. Neskutočne dôležité a neskutočne irelevantné. Každého z nás dostáva niečo iné. Niekomu lezie na nervy susedova hlasná hudba, ďalšieho štve, že zmeškal zľavy jeho značky, inému je mdlo z toho, že bývalka si našla iného frajera, alebo že politici zase serú na hlavy davom. Ja sa ešte stále pokúšam určiť kategóriu pre jazdu v aute a pomalých vodičov. Vždy svižne obieham. Dvíham ruku. Opatrne, so všetkými piatimi prstami. Lebo to vyzerá skôr ako pozdrav a nie ako pál do pekla s prostredníkom. A aj preto, že za prostredník sa tu sedí, platí pokuta a odprosuje sa. Trošku tou rukou ešte pokrútim ako tanečnica z Lúčnice. Také malé veselé mám v paži.
Nájdu sa aj takí, čo im vadí všetko. Poznám však aj takých kápov, ktorí majú všetko v paži. Teda, myslím všetko, čo považujú oni sami za nedôležité. A v tom je ten fígeľ! Myslím si, že často prikladáme dôležitosť veciam, ktoré vlastne dôležité ani nie sú. Možno aj sú, ale majú krátku záručnú dobu. Je jasné, že schopnosť mať v paži priamoúmerne narastá s vekom. V dvadsiatich nás vytáčajú úplne iné veci ako v tridsiatke a už nehovorím o štyridsiatke. Mňa napríklad hrozne štvali veci ako – čo si o mne budú myslieť, keď v dvadsiatich poviem, že neovládam podvojné účtovníctvo (i keď som ho v práci nepotrebovala), prečo mi odstávajú uši a ako je to veľmi vidieť, či je veľmi neetické povedať skoro-svokre, že je trúba a podobne. O účtovníctve som zanovito klamala, keď som si posielala životopis. S ušami som sa zmierila a teraz sa mi dokonca zdá, že odstávajú menej (taký milý sebaklam). So skoro-svokrou som zakopala vojnovú sekeru a prestala si ju všímať. Po mnohých rokoch som si uvedomila veľa vecí a jednou z najdôležitejších bolo, že som prikladala zbytočný význam ľuďom, na ktorých mi vlastne nezáleží, ktorí mi nič nedávajú a od ktorých sa nemám absolútne čo naučiť. Napriek tomu som však bola schopná bojovať s masovými názormi vo svojom malom mikrosvete. Vždy som rebelovala a stavala sa “na zadné”, keď ma tlačil niekto s niečím proti mojej vôli. Viete, je ľahké skopírovať niekde článok a dopísať k nemu do statusu – ovce. Vysvetliť prečo je niekto ovca a prečo sa tej téme vôbec venujem je druhá vec. Veľa to o nás vypovedá a veľa ľudí si od toho môže odvodiť veci pre seba. Častokrát som svedkom komentárov k blogom a niekedy si poviem, že nemá cenu odpovedať. Nejde o to nesúhlasiť, ide skôr o to mať pádny argument a inteligentnú konverzáciu, aby sme sa možno niečo dozvedeli, pomohli si alebo sa aspoň pobavili. Mám v paži, poviem si veľakrát. Ale ono to ani nie je treba verbálne vyjadrovať, naše činy sú vidieť.
Za zásadné považujem aj to, že úspešní predstavitelia umenia mať v paži tým naozaj žijú. Verím, že to tak cítia, že to nie je poučka z knihy, že to je pre nich prirodzená voľba. Verím, že majú ľahší život (odskúšané, overené). Zo svojho života som vytesnala veci a ľudí, na ktorých mi nezáleží. Nepodstatné od podstatného. Ľudia radi krabičkujú. Aj ja. Mám dve krabičky – na ľudí aj na veci. Jedna sa volá “Podstatné” a druhá “Mám v paži”. Tá Podstatná je omnoho menšia, ale zato ju rada a často otváram, lebo to je zdroj energie a života. Niekedy sa len tak “mrvím” v tej druhej krabici a hovorím si, že z tej prvej som tie veci a ľudí do druhej mala preložiť už veľmi dávno. Za 37 rokov sa mi nestalo, že by som preložila veci a ľudí v opačnom garde.
Aj Vám želám veľa šťastia pri filtrovaní vecí dôležitých a tých menej dôležitých, oddeľovaní zrna od zeliny. A potom si už len užívajte plody svojich novonastavených hodnôt a ľudí, s ktorými chceme stráviť náš čas!