Dnes budem písať o motivácii jedného nemeckého manažéra adresovanej skupine podriadených, ktorých videl raz za rok. Tento nemecký manažér, volajme ho Kurt, zavítal do Prahy, na veľavýznamný míting usporiadaný na potlačenie potenciálnej vzbury plebsu, ktorý ani nepatril ku kmeňovým zamestnancom. Plebs sa po dlhej doby poroby začal pýtať na všakovaké hlúpe otázky typu .. „A prečo aj my nemáme zvýšené platy ako kolegovia v Nemecku.. A prečo nemáme výhody ako majú naši kolegovia..“ Kurt, odetý v perfektne sadnúcej Gucci košielke, s vyberanými zlatými Versace manžetovými gombíčkami, vynímajúc sa vo svojej 180 centrimetrovej výške si ponaprával svoje Tissot-y s vygravírovanými iniciálami svojho mena a niekoľkominútový monológ začal vetou – „My všetci sme na jednej lodi…“. V konferenčke zašumelo a zopár hláv sa obrátilo smerom k ich malému smutnému slovenskému manažérovi, ktorý o lodi iba márne sníval. Akejkoľvek. Len aby to bola loď, čo ho spoľahlivo doplaví k úspešnému doplateniu hypotéky na obrovský dom, ktorý si so svojou novopečenou manželkou zadovážil hneď po nástupe do korporácie. Aj auto by mu bolo treba zaplatiť, ale to, našťastie, z väčšej časti stihol zaplatiť z úspor nahonobených v predošlej firme, kde na finančnom oddelení mali značný bordel (a doteraz nikomu tých pár desiatoch tisíc nechýbalo). Kurt si spočiatku nevšimol tiché bručanie v radoch auditória, lebo mu do oči svietilo niekoľko silných neónových svetiel – presne tak, ako to mál rád. Krv mu veselo špľachotala v tele. Ten adrenalín, keď stál pred davom chudákov, dával im dobré rady a motivoval ich k lepšiemu výkonu, sa nedal vyvážiť ani týždňovým pobytom na jeho 27 metrovej jachte Azimut-Benetti. Kurt bol vášnivý jachtár a svoje hlbokopsychologické prejavy si vždy najprv recitoval v kajute
pri silnom svetle, za tónov Rachmaninovho Ostrova mŕtvych. Podobný scénar sa totiž vždy naplnil po každom jeho prejave. Všetci si vždy pripadali ako mŕtvi, vylodení na pustom ostrove. „My všetci tu máme len jeden cieľ,“ pokračoval Kurt, „a to je slúžiť dobrej veci, naplniť fiškálny rok a v decembri si urobiť firemný večierok, kde každý z vás dostane za odmenu šálku
s logom firmy a vlastným menom“. Dvaja kolegovia si veľavýznamne vymenili pohľady a potom sa začali strašne, ale tak strašne smiať, že sa zastavili až na personálnom oddelení na druhý deň ráno. Kurt pokračoval dobrými radami, zavše podloženými plodnými historkami o svojom kariérnom postupe a to tak, že razom sa každý člen skupiny Plebs chcel stať jachtárom a nosiť značkové manžetové gombíčky. Na záver si dovolil odcitovať niekoľko motivačných výrokov od samého CEO, že si to Plebs ani nestačil zapisovať. Svoj neprehliadnuteľný charizmatický výstup zakončil nasledovne: 0… 1… 2… 3… 4… 5… 6… 7… 8… 9… 10… a nabudúce vás, milí priatelia, naučím abecedu. Po dlhom a neutíchajúcom potlesku si Motivátor podal ruku so slovenským panovníkom a navzájom si pogratulovali k ďalšej potlačenej vzbure. Motivátor Kurt si zbalil svoj tučný budilár i nasadol do svojej šestkovej Audiny. Čakal ho ďalší brífing do jednej odľahlej zeme, o ktorej počul iba tesne predtým, ako vyrazil zo svojej trojposchodovej vily v Mníchove. Tá zem sa volala Slovensko. Už vedel, že to je nie je námestie v Ľubľane, ale samostatná krajina plná vďačných tvárí, čo sa radi nechávajú motivovať. To bola Kurtova méta a tak trochu sen, ktorý začínal nadobúdať reálne kontúry a pomaly a isto sa pretavoval do reality. Motivovať čo najväčší počet skupín Plebsu. Tento článok venujem všetkým Kurtom. Vedzte, že vás milujem ako krtko betón.