Môj mobil sa zbláznil a vypovedal službu bez akéhokoľvek varovania. Všetky čísla driemajúce na príslušnej úrovni zmizli. SIMka zívala prázdnotou a ja som si myslela, že neprežijem dívať sa na čierny displej. Snažila som sa analyzovať, prečo som taká závisláčka. Ok, čísla sú jedna vec, druhá sú tie cenné smsky. Ja viem, že žijeme v dobe, kedy smska narvaná do 145 úderov má niekedy hodnotu dlho očakávaného listu obchytkaného desiatkami ľudí, ale stále nechápem, prečo si nerobím backup. Skúšala som všetko. Nepomohol reštart, reset a čo ja viem čo mi radili všetci naokolo. Vytiahla som luxusný archívný kúsok od jediného výrobcu, ktorý pochopil, že nemám chuť opatrne našľapovať prstom po displeji a snažiť sa lokalizovať každé písmeno, alebo číslo (lebo je to strašne citlivé). Nokia – Connecting people. Dúfala som, že SIMka „obživne“ ako dúfal Bohuš pri jeho koze. Stal sa zázrak a ja som sa potešila, že mám aspoň tie čísla, ktoré som uložila dávno pradávno, keď som bola pri zmysloch a vedela som, že niečo také sa môže stať. Tie novšie, ktoré som v starom telefóne ukladala naverímboha do telefónu, sa vyparili. (Mimochodom, je telefón kúpený pred rokom starý?) Možno to celé bolo na niečo dobré, lebo som, okrem iného, našla staré správy, z ktorých každá mala svoju hodnotu a preto som nemala to srdce ich vymazať. Oprášila som si rok staré udalosti, ktoré mi dali strašne veľa. Preklikávala som sa svojím životom a žasla som nad tým, čo všetko sa odohralo, ako som na to reagovala (hrabala som sa aj v položke Odoslané, lebo som bola zvedavá na reakcie sebe samej). Zaujímavé čítanie. Pri niektorých sa mi urobilo nevoľno, pri niektorých som pookriala a boli aj také, pri ktorých som dumala „prečo som toto nevymazala“? Fakt to bolo ako čítať staré listy alebo pozerať staré fotky. Mám teraz svoj starý mobil s doškriabaným displejom, strašne nemoderným dizajnom. Obsahuje iba to, čo ma teší. Všetko ostatné som presunula do jednej zložky, ktorej posledný výdych bol ukončený stlačením Delete All.