Áno, ešte takí existujú. Som prekvapená a šťastná. Stalo sa to pred pár dňami. Normálny deň v práci. Vyšla som si z kancľa sadnúť na slnko, ktoré mi v týchto tmavých dňoch strašne chýba. Zavolal mi kolega, že sa mám ponáhľať naspäť. Behom, že je to urgent. Bože, hovorila som si v duchu, čo je toto zase za koninu, narodky mám až v októbri (stalo sa minulý rok). A ešte som si popod nos hundrala, čo tak horí, že nemôže chvíľu počkať. Vojdem tam, kolegovia natešení, záhadné úsmevy a pán z firmy „Delivery“ s veľkou kyticou. Ruže všetkých farieb. Ružová kartička a na nej: Výnimočné farby pre výnimočnú ženu. Podpísaný „Obdivovateľ“. Dlho som si myslela, že sa neviem červenať. Ale kolegovia mi to ľahko pripomenuli. Aj oni sa tešili, lebo som dlho hrala takú železnú lady. Lebo som si myslela, že mi to pomôže. Najprv zakryť počiatočné rozpaky a potom mi to už tak prischlo. Nikdy som nebola tá ružová kvetinka, ale toto ma dostalo. Možno aj muži dnešných dní sa boja poslať kvety. Možno to považujú za prejav slabosti. Lebo sa možno nechcú cítiť „slabo“. Možno si myslia (myľne), že si z nich niekto bude uťahovať. Tento je odvážny. A trpezlivý. Tak trochu z iného sveta. On vlastne je z iného sveta. Ale žijeme tu, v jednom. Čakal skoro dva roky, kým mi poslal kyticu. Poslal mi smsku, ktorú som skoro odignorovala. Na otázku, či som zaneprázdnená, som odpovedala otázkou „Kto je to?“ a vzala som mu vietor z plachiet, ktoré ledva stačil v tom obrovskom nárazovom vetre rozvinúť. Spôsob, akým mi dvoril mi príde ako z minulého storočia. Vždy, keď ma videl s niekým iným, iba slušne pozdravil a prehodil zopár zdvorilostných viet. Keď ma videl samú, pochválil mi vzhľad a pýtal sa, ako sa mám. Ani vo sne ma nenapadlo, že je to on. Nie je to taký ostrieľaný šampión, čo balí baby na počkanie. Je to muž, ktorý nerobí nátlak. Má v sebe tú elegantnú hanblivosť, ktorá sa mi strašne páči. Lebo každý chce byť macho (alebo železná lady). A to nefunguje, na to nie sme naprogramovaní. Žena by mala byť žena (aj keď neviem byť krehká kvetinka..) a muž by mal byť muž (nerovná sa macho). Vyšli sme si na víno a cigaretu. On džúsik a vodnú fajku. Bolo to super, vyberal témy, ktoré ma bavili. Vtipný a šarmantný. Tou svojou hanblivosťou (podčiarknutou strojčekom na zuby) ma (bože, toto je ťažké slovo) dojímal. Po dlhej dobe zaspávam ľahko a vyrovnane. Chcená. Ale iným spôsobom. Dlho som si kládla otázku, ktorá zaznela v Románe pre ženy – „Proč vzbuzuji tak málo lásky?“ Už som si ju prestala klásť.