Je mi stále zima. Nemôže ma nič zohriať. Skúšam teplé ponožky, hrubé kabáty, šály, šálky čaju. Nič nepomáha. Tak to skúšam s láskou. Skúšam sa do nej obliecť ako do veľkého zimníka, čo ma obklopí a bude ma chrániť. Tá láska, čo mi zostala je skôr vesta, ktorá kedysi bývala veľkým huňatým svetrom a niekto z nej nešikovne ustrihol rukávy. A zašil konce tak nešťastne, že sa stále párajú. Snažím sa tú vestu zašiť, nie je pekné chodiť v rozpáranom šatstve. Ešte stále cítim to málo tepla, čo z nej sála. Nezohreje celkom, ale ja si ju chránim ako jediný poklad. Premýšľala som nad tým, že si našijem rukávy z iného svetra, ale viem, že by to bola plátanina, ktorá by ani mne nedávala zmysel. Možno by sa konce neuchytili a vesta by zapadla do kúta mojej skrine ako niektoré ostatné kusy, ktoré nezahrejú, ale je mi ľúto vyhodiť ich. Nechcem ani novú vestu, potešila by ma tá stará, ktorá mi robila spoločníka, zahriala, potešila. Je ťažké nájsť novú. Jedinečnú, s copyrightom. Bolo krásne na chvíľu necítiť zimu. Tú príšeru prenikajúcu pod kožu, do kostí. Ja viem, že sa ešte dá nájsť nová a hrejivá vesta, ba dokonca sa možno objaví sveter, ktorý zahreje. Áno, bude iný. Z iného materiálu, inej kvality. Teším sa na to teplo, ktoré príde.