Idem na svadbu. Mám tridsaťtri a nepoznám ani jediného chlapa, ktorého by som tam vedľa seba videla. Ani ako návštevníka. Až na toho hajzla. Nemôžem si pomôcť, ale stále je to chlap, ktorý z tej skupiny „všetci muži sú bastardi“ akosi vyčnieva. V poslednej dobe to bolo perné. Sračka za sračkou, ako by povedal môj kamarát. Je to ťažké, lebo ho vídavam každý deň. Do not shit where you eat. Naraziť si kolegu, to už je aké terno? A tu mi príde vhodný bonmot ďalšieho kamaráta, ktory tvrdí – We come alone, we leave alone. Išla som do kina. Sama. Lebo „nemal náladu“. Zostala som sama ako veľký otáznik. Už som sa prepracovala do štádia, keď som sa prestala pýtať tú blbú rečnícku otázku „prečo sa my, ľudské bytosti vždy naviažeme na niekoho, koho nemôžeme mať a odmietame tých, ktorí sú nám na dosah“. Alebo to robím iba ja? Zostala mi už len otázka prečo je tu tá stupídna túžba, ktorú si ten hajzel ani nezaslúži.
Stretli sme sa pri raňajkách. Bolo krásne slnečno, vypadal byť zrelaxovaný a ani ma nenasieral. Už to možno považovať za úspech. No a potom mu zazvonil ten hnusný telefón. Vyskočil zo stoličky, bez slova, snažiac sa potešiť svoje deti. Som sviňa, ked nenávidím deti? Teda, jeho deti? Tie, ktoré on dáva na misku váh so mnou. Ako môžem bojovať s deťmi? Bože, znie to ako otrepané klišé, ktoré keď čítam niekde na nete, tak sa mi dvíha žalúdok z tej hlúposti a naivity. To k nim patrím aj ja?
Mať vzťah so ženatým chlapom znamená vedieť, že neexistuje žiadny začiatok a čo je horšie, ani koniec. Až kým jeden z vás nezomrie. Tak, to by bola tá ľahšia cesta. Inak to je o konštantnej bolesti, prosení, vyžadovaní pozornosti, malých a veľkých súbojoch o veľké a malé veci, bezsenné noci sprevádzané parádnymi Vuittonkami pod očami.
Ale na druhej strane, ak by ste chceli zažit prostredie psychiatrickej kliniky a byť diagnostikovaný s psychickým breakdownom, tak to kľudne pokračujte. Ale možno tie biele steny bez okna majú niečo do seba. Ja túto skúsenosť ešte nemám, ale úspešne na nej pracujem. Na chodení so ženatým mužom nie je nič dobré. Ani sa nepokúšajte niečo si nahovárať. Smrteľná kombinácia je, keď si tá egocentrická kreatúra vedľa vás hovie v momentoch, keď ste na kolenách. Môžete robiť čo chcete, ale skôr, či neskôr sa z vás stane malý uzlíček nervov a emocionálná príšera, ktorá sa rozplače pri otázke „ako sa máš?“ a nie je schopná reagovať v normálnych situáciách. V práci, doma, s kamarátmi. Vždy musíte hrať tie chápavé a „Čakanky“. ODMIETAM robiť Čakanku, ty hajzel!!! Pretože vždy sa hrá iba podľa jeho pravidiel. Iné ani v takomto vzťahu neexistujú. Aj keď si to odmietate priznať. Hoci si od začiatku nahovárate, že to tak je v poriadku, lebo vy milujete jeho a on vás. Blablabla. Úplnáááá kravina.
Lietajte si chvíľku na tých zasraných modrých oblakoch, ale vráťte sa späť. Čo najrýchlejšie. Čím dlhšie zostane, tým väčšiu chrípku schytáte. Na začiatku neurobíte vôbec nič, môžete mu tisíckrát vysvetľovať, že ho nechcete, lebo je ženatý. Potom vás zlomí. Je to nové a strašne pekné, iba vy a on. Po čase vaše ja príde k sebe a vy sa na seba pozeráte v zrkadle. Nie ste schopné odpovedať na jednoduché otázky vašcich kamarátov. Potom väčšina z nich vypína a pošle vás k psychiatrovi, lebo už aj oni chápu, že tu je treba odborníka (alebo kladivo?). Neexistuje dostatok vína a vodky, aby ste to spláchli a zaspali to. Premierná ľudská bytosť nemôže vystáť toľko hovna naraz. Nejde to ani prekryť ďalším vzťahom. Teda, aspoň v mojom prípade.
Momentálne bežím na autopilotovi. Stále sa pokúšam zistiť, čo pomáha. Začala som behávať. Každý deň. 2 hodiny. Aby som sa zničila a spala, nesedela permanentne na telefóne s mamou. Aby som to všeko vylepšila, sekla som s fajčením. Mojich prvých pár týždňov.
Tiež som zistila, že preferujem spoločnosť egocentrických ľudí. Učím sa od nich. Ako sa starať iba o seba. Tá bolesť sa niekedy blíži k neúnosnej hranici. Ako som sa sem vôbec dostala?
Stále som si hovorila, že už musím urobiť niečo pre seba. Chodím na kurz. Jeho jazyka. Aby som pochopila.
A potom sú tu tie momenty: Chcem začať s tebou nový život. Chcem, aby si ma zase učil ako parkovať cúvaním. Chcem, aby si mi zase hovoril všetky tie nehorázne nezmysly, ktorými si ma kŕmil posledných pár mesiacov. Chcem vrátiť čas. Čo tu na tejto planéte budem robiť bez teba? Čo sa stane, ak zomriem a ty o tom ani nebudeš vedieť? Nikdy sme nemali spoločných kamarátov a ak sme mali, tak nevedeli nič. Mohli si iba domýšľať.
Nie som jedna z tých hlúpych bláznivých báb, čo sa strašne zamilujú a potom, so zlomeným srdcom nie su schopné pokračovať ďalej. Bude mi to trvať strašne dlho, dostať sa z teba a zabudnúť. Nie zabudnúť, ale prestať cítiť bolesť z toho, že tu nie si. Všetko bude prázdne bez teba. Určite moje srdce. Boli časy, keď som ťa nenávidela. Nenávisť pomaly odchádza a ja sa pokúšam predstaviť si moment, keď už ťa neuvidím, lebo odídeš nadobro. A to bude už čoskoro. Ja viem, že to nakoniec bola moja idea, aby si odišiel. Lebo už som to nezvládala. Ty si bol strašne pohodlný niečo riešiť a ja som sa v tom plácala sama. Namiesto riešenia si vždy utiekol.
Celé mi to nedáva zmysel. Milióny ľudí su rozvedení a dokážu žiť. Dokážu zvládnuť deti. Aj keby boli na opačnej strane sveta. Otázkou zostáva, či chceš. Ja viem, že si ma miloval. Tvojím spôsobom. A vtedy, keď ti to vyhovovalo. Nechcel si žiadne problémy. Nikdy som ti neurobila niečo zlé. Možno okrem toho malého hororu, keď som stretla tvoju ženu. Keď ty si nás chcel predstaviť.
Ale o tom nabudúce.
… pokračovanie…