Môj život v Dubaji

Toto nie je cestopis, toto je skôr návod na to, ako prežiť prejedanie, ktoré vyvoláva klamný znak vysokého štádia tehotenstva (novinka – aj u mužov). Po dvoch týždňoch cestovania zo severu na juh Vám môžem s kľudom Angličana povedať, že hoci som pomerne scestovaná, Taliansko ma chytilo za srdce. Už nikdy nič nebude tak, ako predtým haha (preháňam). Stopu to každopádne zanechalo. Minimálne v oblasti brušnej.

Prílet do Ríma sa neodlišoval ničím iným, ako biznis triedou, ktorou nelietam každý deň. Upgrade zdarma poteší a hlavne, keď je nečakaný.

Taliansko je srandovné v tom, že to, čo sa u nás, alebo inde vo svete považuje za normálne, tam sa skoro trestá. Príklad – chcem kapučíno o tretej popoludní. Len tak. Lebo je pekne, lebo svieti slnko a ja mám chuť na kapučíno. Talian: No ja s tebou do kaviarne nepôjdem, to sa nehodí. Čo sa nehodí? Že kapučíno o tretej poobede, kto to kedy videl?! A bolo vymaľované. Na protest som vošla do kaviarne sama, kde sa všetko zlupne len tak na stojáka. To sú Taliani. Piť kávu na stojáka, zjesť sladký rohlík, utrieť si ústa šmirgľovým papierom pripomínajúcim socialistický toaletný papier (alebo piják zo školských zošitov) a basta. Sladké raňajky. Toľko sladkého nepoje celý národ slovenský, čo jeden Talian skonzumuje na raňajky. Nie nadarmo sa jedna plnená šiška na severe volá La bomba! Predstavte si croissant alebo cornetto (pozor, má blízko k slovu cornuto – paroháč), skrátka rohlík plnený dvoma kilami vanilkového pudingu. Celé posypané práškovým cukrom. Ponúkli mne, Slovenke odchovanej na klobáskach a maslovom chlebe so salámou a paprikou! Až ma striaslo. Pri mojej objednávke kapučína o tretej popoludní som si všimla škaredý úškrnok inak sympatického mladého chlapíka za pultom v jednej z najtradičnejších kafetérii. Talian sa iba smial, že som si to mohla ušetriť. Nebolo to prvýkrát, chce to iba tréning a nahodiť ignorantský ksicht.

Alebo taka malá pred večera. Rozumej – celý deň pojedáš, pojedáš a potom už ti zostane miesto iba na niečo male do večere. Riešila som dilemu plného žalúdka pred stretnutím s kamošmi, ktorí nás pozvali na pred večeru. Hovorím Talianovi – dajme si jednu pizzu, rozdelenú na polovicu. Čo ti šibe? Urazia sa. Skončila som s polovicou pizze na tanieri a polovicou v žalúdku. Zo srandy som šaškovala pred všetkými, že ak ma naštvú, objednám si pizzu s kúskami kuraťa. Smiala som sa sama. Pizza s kuraťom je najväčšia urážka talianskych kulinárskych zručností! Ďalší deň som vyšponovala profíka v “bare” (rozumej obdoba našej cukrošky za totáča, kde sa predávali chlebíčky, zákusky, káva, zmrzka a šaláty), keď som si vypýtala čiernu kávu so sebou. Hahahaha, strašne na mňa gánil, ale ja som vytrvala. Talian trpel – výraz tváre s otázkou “To robíš naschvál??” mu nezišiel z tváre skoro celý deň. Niekde vyhrabali papierový pohárik a ja som si s hrdosťou odnášala svoj kávový tromf do auta. Ten pocit… Aha, ešte čosi. Zabudnite na hnedý cukor. Nepomôžu ani psi oči. Čudujem sa, že Taliani nie sú diabetici.

A teraz čosi k ich šoférskym zručnostiam. Parkovanie, aké svet nevidel. Vždy ma fascinovalo, ako Taliani zaparkujú aj na totálne nemožne malom pidi mieste. Paralelne, na chodníkoch. Život ich naučil. Všetko je ochranná zóna, alebo sa robia archeologické výkopy atď. V aute som zadrela otázku. A máte vy vôbec aj nehody? Však to som ešte ani nepočula, že Taliani a automobilová nehoda. Nemáme, znela odpoveď. O pár dní nato si to šinieme smer Toskánsko, ktoré bolo na dovolenkovom zozname hneď po Ríme. Vidím nehodu. Dve autá, celkom preliačené, asi to bola pekná šupa. Nikomu sa nič nestalo. Víťazoslávne zvolám – vidíš, aj vy máte nehody. Zasmial sa. To určite nebol Talian, ani jeden. Ako vieš? Viem.. Otočím to? Otoč! Vybieham z auta, počujem ako si nadávajú do debilov Amík a Brit. Talian so spusteným oknom ho zase vytiahol hore. Sadám do auta. Ako?, pýta sa ma. Teplo!

Prvá veľká zastávka na zozname bolo Toskánsko. Povedzme, take slovenské lány a polia, s rozdielom, že namiesto obilia sa to tam hemžilo vinicami a píniovými hájmi. Aby som nepodcenila krásu tejto oblasti severne od Ríma, poviem iba toľko, že Toskánsko je známe úžasnou scenériou, tradíciami, vínom a bravčovým na million spôsobov. Lenže ja som iná, divná, neTalianka a tak som pílila uši svojmu Talianovi, že chcem morské plody. Zásada číslo jedna: neskúšajte si ani pomyslieť a už vôbec nie nahlas vysloviť “morské plody” na severe. Hodia Vás pod gilotínu ani sa nenazdáte. Čo ja viem, ako by sa na mňa dívali vo Vysokých Tatrách, keby som si vypýtala čerstvého pstruha? Taliansko je tak rozmanité, čo do regionálneho spôsobu prípravy jedál a surovín, že sa Vám ľahko stane, že Talianom z Vás bude naskakovať husia koža pri niektorých otázkach. Alebo budete za burana. Stalo sa mi to parkrát a vždy to malo niečo do činenia s jedlom..

Z miest doporučujem Montalcino, Montepulcano, San Gimignano, trochu ďalej Florenciu. Všetky miesta majú niečo do seba, každé má super víno, výborné jedlá a Florencia naviac neskutočné pamiatky buď priamo na pľaci, alebo ukryté v múzeách. Mne sa páčila socha Dávida – hlavne zozadu, lebo kde už len nájdete mužský zadok v lepšej forme? Výborný, ale plný turistov bol aj Starý Most – Ponte Vecchio, plný obchodíkov so zlatom, striebrom a drahými kameňmi. Založenie sa datuje k roku 996, dvakrát ho zachvátila rieka vyliata z koryta a podarilo sa im ho zrekonštruovať až začiatkom 14. storočia. Dobré nákupy kožených výrobkov.

Po pár dňoch cestovania mám za sebou prvý stupeň obžerstva. Gúľam sa galériami, obchodmi, múzeami a čakám, kedy mi niekto ponúkne vozík pre obéznych. Zatiaľ nič. Je to dobré, postupujte do vozidla. Ešte stale v Toskánsku sa blížime do mojej vysnívanej destinácie – ostrov Elba. Rakúsky spisovateľ Johaness Mario Simmel raz napísal knihu “Láska je len slovo” a odvtedy ma táto časť Talianska, značne zromantizovaná príbehom samotným, lákala k návšteve. Loďkou z industriálneho Piombina na Elbu to je čoby kameňom dohodil. Po ceste schrúmem sendvič, že by sa zaň ani McDonald nemusel hanbiť. To je jediné jedlo, ktorému som neverila, že ho pripravoval Talian. O necelú hodinu pristávame na Elbe a tá pravá romantika sa ešte len začína. Autom po kopcoch nekopcoch sa dostávame k pláži na druhej strane ostrova. A o tom zase nabudúce.