Môj život v Dubaji

When you ain’t got nothin’ you got nothin’ to lose. Tu sa sťažujem svojmu kamarátovi, že mám málo sexu. No konečne, rád vypomôžem! Si debil?! Potom sme skákali z témy na tému, až som mu napráskala, že chcem na sebe urobiť malý pokus – mesiac bez kávy, cigariet, sladkostí a metly ľudstva. Mäsa sa nevzdám ani zaboha. Kamoš na to – no, to najdoležitejšie máš za sebou, toto bude malina. Čo? Nešukáš, moja, nešukáš, toto bude prechádzka ružovou záhradou. Mäkne mi mozog z nedostatku. Kamoš je môj cynický prístav, alebo skor taká loď, na ktorej sa vezieme čas od času spolu a sem-tam paralelne. Ale my baby tam aj tak vždy zakomponujeme nejaké tie citové srajdy, takže cynizmus necynizmus, chlapi vedú. Stále mi hovorí, už mi priveď nejakú samYcu (a videl si ty už samicu s tvrdým?). Hovorím mu – nemááááám! V 37 už ťažko stretnem nejakú samicu, čo je v hlave na tom rovnako. Teda pokiaľ by som si nejakú-super-best-friend nestretla na základke alebo pri vracaní mojej prvej vodky na záchode pochybného socialistického pajzla na strednej škole. No, čo narobíš? Že furt len chlapov vláčim za sebou, na party, večere, biliardz, športové akcie (iba sledujem). Ale čo. Chcela som si vyskúšať byť chlapom – aj v kúpeľni. Schovala som všetky serepetičky z vane (masky, kondicionéry, krémy, oleje, parfémy), aby som ich po pár dňoch, v nestráženej chvíli (rozumej vlastného vedomia) zase vyťahovala v húfnom počte. Potajomky, čvachtajúc po zemi, zanechávajúc obrie kaluže vody, plížením vpřed! k poličke a šup s maskami spat. Hydratuj, hydratuj, ako by šikovná česká blondska povedala v Na Stojáka. Chcela som len zažiť ten pocit, ako keď vojdeš do chlapovej kúpeľne a vidíš tam 5 vecí – uterák, mydlo, šampón, hotelovú minipastu s mini kefkou na zuby. Uvedomelejší vystavia na obdiv aj gumy (neplatí pri všetkých sériových typoch). Zatiaľ bez úspechu. Však aj mňa to škrie, že mám pätoro čiernych malých (šiat som myslela!), 20 párov topánok (v princípe tých istých) a tričiek, že by som nimi vyzbrojila všetky súdružky na Spartakiáde a to aj zo spriatelených zemí (spolu s waxingom zdarma). Strašne ma to láka byť chlapom – tak na pol dňa, ale se vším všudy. Asi by som pretiahla všetko živé, položivé, grgala nahlas a tvrdila, že sa absolútne, ale absolútne neobzriem za každou sukňou, aj keď vedľa mňa sedí moja pichačka. Asi by som s babou liezla do postele v čiernych dlhých opotrebovaných ponožkách a urobila sa prvá (a bez predohry!) hahaha. Po druhej fľaši Malbecu som kamoša nahovorila, aby si hodil do slipov vložku. Veľkú, tučnú, nepohodlnú, ale dobre sajúcu (vzor socíkovská textilná plienka). Mal podotázku, kam s jeho mohutnými ozdobami (tvrdí on). Tak tento problem som ešte nevyriešila, pokúsim sa o to v nasledujúcom kvartáli (korporátne klišé, ktoré stále rada vyťahujem). Vydržal 15 minút za neustáleho dolievania vína do večne prázdneho pohára. Keby som bola chlapom, tak by som smelo ukázala prostredník v príhodných situáciách. Nedávno som navrhla našej chatárskej/četárskej cenovej skupine používať emotikon Palec hore namiesto prostredníka. Ujalo sa to tak, že to chlapci používajú v komunikácii s ich nadriadenými. Aká škoda, že žiaden šikovný telefón túto atrakciu nemá. Bol to podobný druh nadšenia, aký som prejavovala v americkom molochu zvanom ibm, keď som namiesto pozdravu BR používala BJ. To bolo hlavne vtedy, keď som bola vystavená tlaku kontroly spoločností, ktoré si koledovali o hornú priečku na black liste už len preto, že ich hlavný stan bol napríklad v Iráne. Keď sa ma prezieravý šéf pýtal na čudné zakončenie mojej správy, opila som ho rožkom a namiesto blow job som sa skrývala pod rúškou best joy. Keďže posobil v buržujskom korporátnom svete dosť dlho na vymytie mozgu, zozřal mi to aj s jedlom pre rybičky. Tupé otázky ustali a ja som si veselo mailovala s kolegom, ktorý bol zasvatený do môjho trošku invazívneho intrigánstva. Najviac ma bavil fakt, že takého maily sa archivujú celé dekááády. Ku korporáciám mám vo všeobecnosti vrelý vztah, ale o tom sa zdôverím neskôr. Po ovínených hlbokých úvahách sa do doupěte môjho kamoša dostavil ďalší kandidát, z kterého si beriem príklad. Keď som mu nedávno oznámila, že mu nefunguje splachovanie na záchode, tak mi odpovedal – ja viem, mal by som sa presťahovať. Je to len taká malá smietka úvah 47 ročného chlapa, ktorý s kľudom Angličana mešká na stretnutie s kápom Vice Presidentom pomerne renomovanej spoločnosti a počas flirtovania so sekretárkou je schopný vymyslieť si neskutočné bájky, prečo mešká (posledná bola z rodu, pokazil sa mi vrtulník – ten na poličke). A to chudák VP prišiel o barlách, lebo si natrhol Achilovku pri tenise. Minule som uňho sedela, že budeme pracovať. Zapol telku. Suverénne si to namieril na jediný kanál, ktorého kód si akýmsi zázrakom pamätal (raz sa ma pýtal, kedyže to má tie narodeniny – v banke sme vypĺňali akýsi formulár). Parlametný kanál s prejavmi degešov. V Taliančine. Prečo sa tak trápiš, pýtam sa. Lebo potrebujem background. Niečo debilného, čo ma nebude rušiť pri práci (a pokračuje v ťukaní na lap-ťope). Nič debilnejšieho som nenašiel. Skáčem si cez televízne stanice. Stanica, na ktorej celý deň beží živá reklama (prepytujem, slepičárna v štúdiu) na krémiky. Keby toto Joan Collins videla! Alebo Sisa! Aj parochňa by sa jej leskla, lelkeške jednej! Našla som, kričím! Ťukanie ustalo. Počkaj, toto je zaujímavé. Smiala som sa ešte za zavretými dverami. O týždeň nato som uňho v kúpeľni našla sadu krémov. Vraj si ho tam zabudla túlavá bludička z Vieweghovho Románu. Síce mi nabúral moju predstavu o 5 radovej sade potrebých vecí v kúpeľni, ale pleť sa mu neporovnateľne zlepšila.