Môj život v Dubaji

Chcem, aby moji ľudia žili lepšie teraz, nie o dvadsať rokov. Chcem, aby mali lepšiu zdravotnú starostlivosť teraz a nie o dvadsať rokov. Chcem, aby mali lepšie vzdelanie teraz a nie o dvadsať rokov. Toto odpovedal dubajský šejk na otázku amerického komentátora, ktorý chcel vedieť, prečo chce jeho výsosť šejk Mohammed postaviť všetko a teraz hneď… a prečo to má mať všetko atribút najväčšieho, najvyššieho. Odpoveď začal otázkou: A prečo nie, Steve? Skúsila som si predstaviť našu vládnu garnitúru – ktorúkoľvek, čo by asi tak odpovedali oni. V prvom rade by však musel moderátor prefrázovať otázku, ktorá by znela asi nasledovne: Kedy sa, vy prasatá nenažrané, konečne začnete zaujímať o ľudí a nie o svoje vrecká? Odpoveď: Nikdy, pán moderátor! My nikdy nebudeme mať dosť! Desať rokov nežijem na Slovensku a tu si na mňa spomenula naša zdravotná poisťovňa. List do vlastných rúk s „upozornením“, že si dva (slovom dva) roky neplatím zdravotné poistenie. Logika? Zabudnite! Stupídne papiere na to, že ma vlastný štát chce ožobračovať na daniach, poplatkoch, darmožráčskych spolkoch, sú požadované všade. Pýtam sa, prečo mám neustále niekomu dokazovať, že na Slovensku nežijem? Stále sa obhajovať pred akýmikoľvek ustanovizňami, čo pod rúškou krivých džungľových zákonov vyhrabú akúkoľvek zámienku totálne opominajúcu logiku na to, aby človeka ošklbali. Chcete papiere pre smetiarov, že neprodukujem odpad, keď na Slovensku nežijem? Prosím. Doručené v angličtine – ehm, nemohli by ste mi to preložiť, opýtala sa radová zamestankyňa – vykonávateľka vôle niekoho. Nemohla. Bodka. A ešte ma napadla znôška ostatných, lacných výrazov, ktoré sa sem nehodia. Na Slovensku by sme potrebovali prachatého šejka, ktorý by sa staral o svojich ľudí tak, ako sa stará dubajský alebo hociktorý zo šejkov v Emirátoch. Nie kadejakých pobehajov, čo hrabú pre seba tak očividne, že sa človeku dvíha žalúdok. Za ostatné mesiace som nebola schopná prečítať si jeden článok na webe o našej malej zanedbanej krajine, lebo už pri nápisoch mi šklbalo kútikmi, alebo som brala do rúk luk a šípy! Miestny šejk dá svojím ľuďom prácu (keď chcú), dá im bývanie (keď majú záujem), stopercentnú zdravotnú starostlivosť a vzdelanie. Stará sa nie o ich život, ale o ich život v blahobyte. Šejk má svoj maličký národ rád. Stavia im školy, škôlky, metrá, parky. Chce, aby sa jeho ľudia mali dobre. Chce, aby mali všetko, čo k životu potrebujú a aj to, čo je naviac, lebo na to má. Lebo vie, ako s peniazmi narábať, ako ich množiť a ako investovať – nie do seba. Do svojho národa! Keď chceš s vlkmi byť, musíš s nimi vyť. Nepáči sa ti? Daj si spiatočku. Čo na Slovensku? S vlkmi vyť? Veď ani to nepomáha. Keď sa jeden vlk pridá na Slovensku k druhému, tak sa začnú hrýzť. Neverím tomu, že sme chudobný národ. Ale všetko sme si nechali vziať. Oponentom odkazujem, že z hrdosti sa ešte nikdy nikto nenajedol. S prižmúrenými očami čakáme, čo nám zase vezmú a aký odpad na nás zhora vysypú. Od štátu, v ktorom som sa narodila, nečakám a nepožadujem nič. Ale že ten štát neustále chce niečo odo mňa, ma vždy dostane do vývrtky až do samého stredu  Zeme. Emiráty sú pre mňa pýchou a snahou o lepší život. Vždy je čo zlepšovať a aj tu vládnu pravidlá. Ale pravidlá s logikou, s výsledkom a k veci. Na Slovensku nepomôže ani vyhynutie generácií, ako niektorí tvrdia. Je to v nás. Dáme sa okrádať na každom kroku a ani malé záchvevy akejsi rebélie nám nepomôžu. Chce to bohatého šejka, ktorý bude milovať svoj národ a bude chcieť vidieť budúcnosť nielen pre seba, ale aj pre svojich ľudí, pre krv svojho národa. Dubaj svojho závideniahodného vodcu má. A čo Slovensko?