Môj život v Dubaji

Som si navarila vlastnú tému. Lebo mi je blízka. Lebo počúvam narážky, otázky a inotaje z každého rohu. Ešte odolávam a vysvetľujem, lebo mi na ľuďoch záleží. Nevadí mi, keď si myslia niečo iné, ale vadí mi, keď sa ma niekto snaží strčiť do vlastnej normy. Normy z hĺbky duše nemusím. Akékoľvek. Spútavajú ľuďom ruky a v horšom prípade aj dušu. Stavím sa, že baby v mojom veku, čo si prešli vzťahmi fungujúcimi i nefungujúcimi, boľavými i tými veselými a sú „stále“ slobodné bez detí vedia, o čom píšem. Tému deti dovolím rozoberať iba svojmu gynekológovi, lebo ten sa musí opýtať. Ale prečo si všetci myslia, že po tridsiatke sme na „zahodenie/poľutovanie/potrebujeme radu“, keď sme si neodrodili a nie sme „na porádku“, ako jedna pani povedala? Prečo niektorí predpokladajú, že viem, čo sa má a nemá v prvých 3 mesiacoch tehotenstva? Prečo mi niekto radí vydať sa, aby som „vedela, ako to chodí?“ Čo je manželstvo, experiment? Skúsim si a keď to nejde, tak sa z toho vyzlečiem ako z kabáta? A navyše, budeme rodiť? Ale iste, určite je veľa žien, ktoré lapajú po dychu a musia sa vydať za každú cenu. Verím a stretla som sa aj s takými, ktoré sú tak šťastné a život ich baví. To je OK! Ale fakt nerozumiem, prečo ja nemôžem mať ten istý komfort a prestať byť stále dotazovaná. Prečo mi niekto nepogratuluje tak ako pri narodení dieťaťa = „Gratulujem, že si si vybrala život aký chceš a neotravuješ okolie!“ To sa asi nenosí. Niekto sa mi snažil vyhovoriť, že žiadne spoločenské normy nie sú. Ja si, naopak, myslím, že každý posudzuje každého. Vydatá slobodnú, slobodná vydatú a s deťmi atď. Aj ja som taká bosorka, že keď vidím, ako sa niektorí rodičia chovajú k svojim deťom, tak sa pýtam, prečo deti vôbec majú? Deti sú radosť, starosť, obeť atakďalej. Je super, keď to niekto zvláda. Je super, keď niekto má 2 deti a je šťastný, tak ako aj ten, čo má detí ako maku. Každému čo jeho jest. Taký malý príklad pri téme = „Čo si robil cez víkend?“ Nič, moja žena je tehotná. Pýtam sa a čo, zomiera, keď je tehotná? V ktorom je mesiaci, bola moja otázka. Odpoveď – zobuď sa, čo nevieš, že prvé tri mesiace sa nemôže robiť nič? A do prdele, povedala som si. No, neviem, lebo ma to netankuje. Iba by ma tak zaujímalo, ako rodili naše mamy, alebo ako rodili ich mamy? Lebo teraz je to strašne „ťažké“, robia sa strašné ceremónie okolo všetkého. Áno, povedia si tí zainteresovaní, čo tá píše, keď nevie a nemá deti?! Nie, naozaj neviem, aký to je pocit mať deti. Áno, nerodila som a preto k tejto téme nemám mať čo názor. Teším sa, keď ľudia nájdu svoje šťastie – v manželovi, deťoch, práci, cestovaní atď. Len som unavená počúvať stááááááále o manželstvách a deťoch. Ja som si vybrala inú cestu a nesnažím sa niekomu nahovoriť, že je to tá správna. Nadobúdam každým rokom silnejší dojem, že ja nie som materiál na rodenie a manželský život. Neviem, čo sa stalo na ceste mojím životom, ale šípim alergiu na celý ten humbug okolo rodenia, brania sa a rozvádzania, riešenia kto s kým a prečo? Rada sa stretávam s mojim kamarátmi, ktorí majú rodiny, ale tie otázky typu „Máš niekoho?“ mi lezú kapitálne na nervy. Už sa to ani nesnažím zakryť. Mne môj stav NE-VA-DÍ, ba dokonca ho vítam, lebo som si ho DOBROVOĽNE zvolila! Mne vadia tie tirády okolo toho! Asi je to iba únava materiálu. Matky a tatkovia, fandím Vám, ale „NECH BROUKA ŽÍT“! PS: Klobúk dolu pred všetkými, čo „brouka“ nechajú žiť. Teším sa, že poznám aj takých 🙂