Môj život v Dubaji

… pokračovanie …

http://sajmon.blog.pravda.sk/2011/02/08/moje-madisonske-mosty-naopak/

To „nabudúce“ prišlo veľmi rýchlo. Prirýchlo pre mňa. Bol jeden tých krásnych slnečných dní v Dubaji. Pre mňa to boli ťažké tri týždne. Čo jeden videl ako krásne dni plné nových objavov som ja videla ako ťaživé obdobie samoty, ktoré som sa pokúšala prebiť večierkami, posedeniami s kamarátmi a trávenie čo nejmenej času doma, medzi štyrmi stenami.

Mal si tu celú rodinu. Dve deti a manželku. Ktorá už vedela, že „niekoho“ máš. Ten „Niekto“ som bola ja. Opäť som čakala na to, čo urobíš. Ako už po neviemkoľkýkrát som si hovorila, že tentokrát sa tá odporná hádanka „kto z koho“ rozlúskne. Ona alebo ja.

Verím, že som ako tie ostatné baby, čo milujú ženatého chlapa. Dúfanie je jeden z primárnych faktorov, ako taká láska prežije. Chlap v tom neurobí vôbec nič, on jednoducho pokračuje vo svojom živote. So svojou rodinou, ktorú si založil dávno predtým, ako tušil, že ty žiješ a dýchaš. Ty zostávaš sama so svojmi pocitmi. Čakala som. Trpezlivo a potichu ako pán na svojho psa. Nikto ťa nezbičuje viac, ako ty sama, hovorila som si s úsmevom sama pre seba. Ani ona už nemohla vydržať to čakanie a tak nasadla s deťmi do taxíka a bez ohlásenia sa objavila v našom office. Keď zazvonil telefón a on začal hovoriť svojou rodnou rečou, ktorej rozumiem viac, ako dobre, pochopila som, že musím okamžite odísť. Schmatla som telefón a jediné, čo ma v tej chvíli napadlo, bolo zavolať sestre. Kráčam po schodom dolu na prízemie (klaustrofóbia z výťahov), rozprávam sestre, že mám strašne zlé tušenie a potom som ju tam zbadala sedieť, s deťmi.  Neverila by som, že mi môže srdce biť tak strašne rýchlo. Nikdy som netúžila skočiť bungee jumping ako tí blázni, ktorí sa majú v živote čoho zachytiť. Toto bol nedobrovoľný voľný pád. Prečo sa to volá voľný pád, keď ja som sa cítila ako spútaná v reťaziach? Zbadala ma, ale ja som ju odignorovala a pokračovala. Ticho v telefóne, lebo som mala pocit, že dostávam infarkt. Srdce si pumpovalo všetku krv do tváre, ruky sa mi triasli a telefón dostal zabrať, ako som ho stískala. O chvíľu sa objavil on. Mával na mňa a chcel ma predstaviť. V hlave som mala prázdnu dieru, v ktorej blikala len jedna myšlienka – toto je film, toto sa nemôže diať mne. Môj ženatý milenec na mňa máva a chce ma zoznámiť so svojou manželkou. Aby som jej povedala čo??? Dobrý deň, spávam s vašim manželom už viac, ako rok a čakám, kedy vám to povie a my budeme na veky vekov štastní?! Presťahujeme sa bližšie k vám, aby „deti netrpeli“. Ty BASTARD!!! Autopilot opäť naskočil a ja som iba zamávala a ospravedlňujúco ukazovala na telefón (doteraz neviem prečo) a stúpala zase po schodoch späť do officu, aby som si zbalila caky-paky a vypadla z tej strašnej situácie. O minútu už boli v taxíku na ceste k lepším zajtraškom. Pre nich. Ešte nikdy som sa nezbalila v sekunde ako vtedy. Kričal za mnou, aby som sa vrátila. Cez slzy som nevidela nič, ale autopilot ma dostal k autu a tam som sedela neviem ako dlho. Po tých všetkých fackách od teba, táto bola najväčšia. Autopilot sklamal a ja som odbočila k jeho domu. Čakala som naňho, lebo som mala plnú hlavu myšlienok, ktoré som mu chcela tlmočiť ako už veľakrát. Vždy počúval (jeden z dôvodov, prečo som ho milovala) a snažil sa mi vyhovoriť, že ten môj pocit, že na mňa kašle a som len jeho potešenie, je bohapustá lož a že si to iba namýšľam. 50 stupňov, ktoré sa nedajú prebiť ani klimatizáciou, jedna cigareta za druhou a ja v aute v garáži, ku ktorej mi dal vstupnú kartu. Blížila sa hodina, v hlave strašný chaos, ale snažila som sa upratať, kým prišiel. Zbadala som jeho auto, ale mihlo sa tam viac hláv, ako jedna. Prišiel s rodinou! Videla som, že odchádzali taxíkom a preto som nečakala, že prídu spolu. Chcela som hovoriť s ním. Nie s ňou. Tu neexistoval žiaden exit, ktorým by som sa nevideteľne presunula na inú planétu. Bola som na jednom z jeho parkovacích miest. Aj hlupákovi by bolo jasné, že som tam kedysi bývala „doma“. A ona nie je hlúpa a navyše, má ten istý ženský šiesty zmysel ako ja. A má deti. A má ich s ním. Ja som Nikto. Zlá mladšia slobodná žena, ktorá tak dlho odolávala, až sa zlomila a dostala sa po roku do tejto pasce, z ktorej sa musí hrabať sama práve tak, ako sa do nej dostala. Líška, ktorá si aj za cenu odhryznutia vlastnej nohy kliesni cestu von. Von z pasce, do ktorej ju priviedla túžba byť milovaná ako nikdy nikým iným. Vystúpila prvá. On za ňou. Nikdy som ho nevidela bieleho ako stena. Všetko to opálené trblietanie na ňom zmizlo v okamihu, keď sa mi neveriacky díval do očí. Neviem, ako som prišla na tú báchorku o tom, že sa mu pokúšal dovolať šéf a nemohol ho zastihnúť, tak som tu ja, aby sme vyriešili naliehavý prípad. Podišla som k nej, podala ruku a ospravedlnila sa, že som sa s ňou nemohla zoznámiť v práci, lebo som mala telefonát. Napriek jej jazykovej bariére sme si ruky potriasli. Viem už, čo znamená, že pár sekúnd môže trvať večnosť. Vytiahol telefón a nevidel žiaden zmeškaný vymyslený hovor od šéfa. Ako by mohol. Stihol povedať, že displej je prázdny a ešte dodal otázku, prečo som tam. Pretože s tebou musím hovoriť. Začala plakať a utiekla k výťahu. Plačúce deti za ňou. Zabuchol kufor auta a stihol mi iba povedať, že je koniec a ide jej povedať všetko. Čo všetko?? To, že sme boli spolu v dobrom aj zlom, že to bolo najkrajšie obdobie môjho a tvojho života? To, že všetko začalo strašne nevinne a krásne a že nemáš odvahu, silu ani chuť za to bojovať? Tak si to aspoň priznaj.

Kamarát, s plnou chladničkou alkoholu mi zdvihol na prvé zvonenie. Nepochopil, čo hovorím, lebo som zo seba nedostala ani jednu súvislú vetu. Na stole ma čakal pohárik whisky, ktorej mydlovú pachuť neznášam. Zvládla som dvojitú. A potom ďalšiu. Bolo ich veľa. Dostala som pokarhanie za neslušné až nevhodné správanie, za rozvracanie rodiny, za to, že som sa asi zbláznila čakať naňho v jeho „teritóriu“. Rok som mlčala ako hrob. Nikto nevedel nič. Naše spoločné víkendy boli zmesou nádherných okamihov popretínaných stotisícimi telefonátmi s deťmi. Nesťažovala som sa. Iba som niekedy podotkla, že toho mám plné brýle a chcem s ním byť sama, takže uprednostním počkať, kým si vybaví svoje citové výlevy. Chcela som veľa.

Na druhý deň som si vzala voľno. Strávila som ho v bazéne s brutálnou opicou na oboch pleciach. S tlupou ľudí, ktorí nevedeli nič o mne a mojom svete. Iba ten jeden kamarát vedel. Pozoroval ma a vždy, keď pri mne v bazéne zaparkoval nový objav, robil ochrancu. Tiež tam podávali alkohol. Na opicu, opicu. Bola som extrémne veselá.

O tom, ako som bojovala so životom ďalej, ti poviem nabudúce, láska moja.

… pokračovanie …